Prípad Juraja Cintulu, muža, ktorý v máji 2024 v Handlovej vážne zranil premiéra Roberta Fica, opäť rezonuje verejným priestorom. Tentoraz však nie kvôli súdu či ďalšiemu verdiktu, ale pre znepokojivé detaily o jeho psychickom aj fyzickom stave po tom, čo sa rozhodol pre extrémny protest, hladovku. Tá sa skončila oveľa skôr, než si sám predstavoval, a vyústila do jeho prevozu na psychiatrické oddelenie v Trenčíne.
Sedemdesiatdvaročný odsúdený sa rozhodol prestať prijímať potravu ešte počas vianočných sviatkov. Podľa informácií z jeho okolia nešlo o skratové rozhodnutie ani o emocionálny výbuch, ale o dlhšie premýšľaný krok, ktorým chcel vyjadriť nesúhlas s trestom, ktorý považuje za nespravodlivý.
Zdroj: X/History On Internet
Počas desiatich dní prijímal výlučne vodu, čo sa však rýchlo podpísalo na jeho zdravotnom stave. Organizmus slabol, objavili sa triašky, výrazná únava a pocit chladu, ktorý neustupoval ani v teplej cele. Spoveď odsúdeného Cintulu priniesol cas.sk.
Zlom prišiel na Silvestra
Zdravotný stav vyhodnotil personál väznice ako rizikový a rozhodnutie padlo okamžite. Eskortovať ho do Nemocnice pre obvinených a odsúdených v Trenčíne, konkrétne na psychiatrické oddelenie. Išlo pritom o miesto, kde sa Cintula nachádzal už krátko po atentáte a ktoré v minulosti opakovane odmietal ako neprimerané. Tentoraz však na výber nemal.
Hladovku definitívne ukončil krátko po Novom roku. Po dňoch úplného vyčerpania začal opäť prijímať potravu, hoci veľmi opatrne. Prvé jedlo bolo symbolické a jednoduché, aby nezaťažilo oslabený organizmus. Ani po návrate k jedeniu sa však necítil úplne v poriadku. Pretrvávali bolesti hlavy a výrazná potreba hydratácie. Liečbu pomocou liekov odmietal, čo len zvýrazňovalo jeho špecifický postoj k vlastnému zdraviu aj k autoritám.
Z listu, ktorý adresoval blízkemu priateľovi a ktorý sa dostal na verejnosť, vyplýva, že podmienky na oddelení opisuje vecne, miestami až prekvapivo zmierlivo. Od Silvestra je umiestnený v jednej izbe sám, bez spolubývajúcich. Miestnosť je vykurovaná, vybavená nemocničným lôžkom s možnosťou polohovania a základným nábytkom. K dispozícii má hygienické minimum, jednoduché zariadenie a stály dohľad. Kamera v izbe je pre neho realitou, ktorú akceptuje ako súčasť režimu.
„Som v tej istej cele od Silvestra. Hlavná vec je, že je tu teplo – radiátor má pätnásť rebier a vyhreje celú miestnosť. Posteľ je nemocničná, polohovateľná, sú tu tri, ale som tu sám. Mám celý priestor pre seba. V izbe mám čistý stôl, vešiak, plastové WC a keramické umývadlo. Telefón z kovu, z ktorého môžem volať. Z okna vidím les, hrad a niekoľko rodinných domov. V rohu miestnosti je kamera. Nevadí mi, beriem to ako súčasť režimu,“ píše Cintula.
Denný režim je prísne stanovený. Budíček v skorých ranných hodinách, večierka večer, presné časy jedla, kontrol aj vizít. Hygiena je obmedzená na nevyhnutné minimum a osobné veci mu boli po nástupe odobraté. Ostalo mu len nemocničné oblečenie, župan a nevyhnutné základné potreby. Aj strava sa podáva výhradne v plastovom riade, čo má minimalizovať akékoľvek bezpečnostné riziká.
„Režim je presne daný, budíček o 6.30 hod., večierka o 21.00 hod. Mám teplú a studenú vodu. Sprcha je dvakrát do týždňa. Jedlo hodnotím lepšie než vo väznici, aj keď mi zobrali misku aj hrnček. Všetko je tu umelé – taniere, lyžica s vrchnákom na polievku,“ opisuje ďalej.
Najsilnejší moment však podľa jeho slov neprišiel s hladom, samotou ani neustálym dohľadom. Najviac ho zasiahla situácia, keď mu pri nástupe personál prehľadal celu a rozhádzal rozsiahlu korešpondenciu, ktorú si roky starostlivo odkladal. Išlo o tisíce listov, ktoré pre neho predstavovali jediný kontakt s vonkajším svetom, spomienky aj dôkaz, že naňho niekto myslí.
„Šesťtisíc listov. To ma zasiahlo,“ napísal.
Práve tento zásah vnímal ako najťažší moment celého presunu.
Napriek tomu hodnotí správanie zdravotníckeho personálu prevažne pozitívne. Väčšinu zamestnancov pozná ešte z predchádzajúceho pobytu a tvrdí, že ho prijali korektne, bez nepriateľstva. Každodenné vizity sú pre neho rutinou, ktorá aspoň symbolicky narúša monotónnosť dní.
Psychicky ho nad vodou drží najmä pravidelný kontakt s rodinou. Telefonáty s manželkou a deťmi sú pre neho kľúčové a predstavujú jediný pevný bod v realite, ktorá sa mu po odsúdení a prevoze na psychiatriu úplne zmenila. Práve tieto hovory mu podľa vlastných slov dávajú zmysel pokračovať a zvládať režim, ktorý je pre mnohých väzňov psychicky likvidačný.
Príbeh Juraja Cintulu tak dostáva ďalšiu, mimoriadne citlivú kapitolu. Ukazuje nielen tvrdosť väzenského systému, ale aj krehkosť človeka, ktorý sa po čine, ktorý otriasol celou krajinou, ocitol v úplnej izolácii, medzi múrmi, kamerami a vlastnými myšlienkami.
