Pre väčšinu sveta znamená Štedrý večer pokoj, sviečky a Tichú noc. Pre milióny ďalších ľudí sa však sviatočná pohoda mení na akustické peklo. Stačí zvuk prežúvania kapustnice, sŕkanie čaju alebo len hlasné dýchanie vedľa sediaceho strýka, a ich mozog spustí poplach najvyššieho stupňa.
Nie je to o rozmaznanosti ani o tom, že by niekto nemal rád svoju rodinu. Mizofónia je reálna neurofyziologická reakcia, pri ktorej bežné zvuky fungujú ako spúšťače extrémnej úzkosti, paniky či nekontrolovateľného hnevu. Píše o tom BBC.
Výskumy z King’s College London a Oxfordu z roku 2023 naznačujú šokujúcu štatistiku: tento problém sa v rôznej intenzite môže týkať až jedného z piatich ľudí.
Keď je rodinná večera bojovým poľom
Lottie má dvadsaťtri rokov a Vianoce miluje, no bez štupľov do uší by pri stole nevydržala ani minútu. Zvuky, ktoré ostatní filtrujú ako nevinný šum, jej telo vyhodnocuje ako bezprostredné nebezpečenstvo. „Dostanem náhly pocit paniky, celé telo sa mi napne a mám pocit, akoby som bola v ohrození. Potrebujem tie zvuky nejako kontrolovať,“ zverila sa pre BBC.
Tento stav ju sprevádza od šestnástich rokov a sviatky opisuje ako obdobie extrémneho preťaženia zmyslov. Kým ostatní riešia darčeky, ona rieši, ako prežiť večeru bez toho, aby vybuchla alebo sa zrútila. Je to neustály vnútorný konflikt – snaha nikoho neuraziť versus nutnosť zachovať si duševné zdravie. „Je to naozaj veľký boj, keď obetujem svoj vlastný zdravý rozum, aby som sa uistila, že všetci ostatní sú šťastní,“ dodáva.
Najbližší spúšťajú najsilnejšie reakcie
Podobný scenár prežíva aj 21-ročná študentka Jenna. S mizofóniou bojuje už od desiatich rokov a paradoxne, najhoršie stavy jej spôsobujú práve ľudia, ktorých má najradšej. „Je to horšie pri ľuďoch, ku ktorým mám najbližšie. A práve preto sú Vianoce vždy náročné,“ vysvetľuje.
Jej mozog reaguje na spúšťače okamžite – buď príde zúrivosť, plač, alebo nutkanie utiecť z miestnosti. Často volí menšie zlo: večeru strávi so slúchadlami v ušiach. Pre okolie to môže pôsobiť ako nezdvorilosť alebo precitlivenosť. „Môže to pôsobiť, že som náročná a dramatická, ale ťažko sa to vysvetľuje, ak ste to nezažili,“ hovorí Jenna.
Trik je oklamať mozog
Klinická psychologička Jane Gregory ponúka niekoľko stratégií, ako prežiť sviatky bez nervového zrútenia. Kľúčom nie je odstrániť zvuky (čo je nemožné), ale zmeniť spôsob, akým ich mozog interpretuje.
Jednou z metód je vizualizácia. Keď počujete niekoho sŕkať polievku, skúste si v hlave predstaviť, že ten zvuk vydáva odtekajúca voda v dreze. Cieľom je zbaviť zvuk jeho „ľudského“ pôvodu a presvedčiť mozog, že nejde o útok.
Ešte odvážnejšou taktikou je pripojiť sa. Ak vás irituje zvuk chrumkania, skúste ho sami napodobniť. „Tým, že to napodobňujete, namiesto pocitu, že zvuk je vám vnucovaný, sa stávate aktívnym účastníkom,“ radí odborníčka. Súťaženie odpúta pozornosť mozgu od hnevu. Pomáha aj empatický príbeh – ak niekto neustále smrká, predstavte si, že je chorý alebo rozrušený. Zvuk ostane rovnaký, no váš hnev môže aspoň čiastočne vystriedať súcit.
Čo to vlastne je mizofónia ?
Mizofónia (doslova „nenávisť voči zvuku“) je porucha, pri ktorej človek pociťuje extrémne silnú a negatívnu reakciu na špecifické, často bežné zvuky. Nejde o to, že by bol človek len nevrlý; jeho mozog tieto zvuky vyhodnocuje ako hrozbu alebo niečo neznesiteľné.
Aké zvuky to spúšťajú? Najčastejšie ide o zvuky, ktoré vydávajú iní ľudia.
- Ústne/nosové zvuky: Žuvanie, mliaskanie, sŕkanie, hlasné dýchanie, smrkanie, odkašliavanie.
- Opakujúce sa zvuky: Ťukanie perom, ťukanie do klávesnice, chôdza na podpätkoch, tikanie hodín.
- Vizuálne spúšťače (Mizokinézia): Niekedy stačí len vidieť, ako niekto hýbe nohou alebo žuje, aj keď to nepočuť.
Ako vysvetľuje aj štúdia z vedeckej publikácie frontiers in Neuroscience, reakcia je okamžitá a neprimeraná situácii. Nejde o to, že je zvuk príliš hlasný (ako pri iných poruchách sluchu), ale o jeho „vzor“. Emócie, ktoré s tým prichádzajú sú okamžitý hnev, zúrivosť, úzkosť, znechutenie alebo panika.
V tele sa spustí sa reakcia „fight or flight“ – svaly sa napnú, rozbúši sa srdce, človek sa začne potiť.
Prečo sa to deje? Vedci presne nevedia, ale predpokladá sa, že ide o chybu v prepojení v mozgu. Časť mozgu, ktorá spracováva zvuk (sluchová kôra), je príliš silno prepojená s časťou, ktorá spracováva emócie a stres.
Zaujímavá teória (tzv. zrkadlové neuróny) naznačuje, že mozog mizofonika sa pri počutí žuvania správa tak, akoby žuval on sám, ale nevie to zastaviť, čo spôsobuje frustráciu.
Mizofónia zvyčajne začína v detstve alebo skorej puberte (medzi 9. a 13. rokom). Prvým spúšťačom býva často člen rodiny (napr. otec alebo mama pri večeri). Týka sa to prekvapivo veľa ľudí – odhady hovoria o 5 % až 20 % populácie (v rôznej intenzite).
Mizofónia zatiaľ nie je oficiálne zaradená v hlavných medzinárodných zoznamoch diagnóz (ako sú DSM-5 alebo ICD-11), čo sťažuje jej diagnostiku u lekára. Často si ju mýlia s úzkosťou, bipolárnou poruchou alebo obsedantno-kompulzívnou poruchou (OCD).
Neexistuje na ňu zatiaľ žiadna tabletka ani operácia. V dennodennom živote si mizofonici často pomáhajú napríklad nasledovne:
- Vyhýbanie sa: Nosia slúchadlá s potlačením hluku, vyhýbajú sa spoločným obedom.
- Terapia: Najviac pomáha kognitívno-behaviorálna terapia (CBT), kde sa učia meniť svoje reakcie na zvuky.
- Maskovanie: Púšťanie bieleho šumu (napr. zvuk dažďa alebo ventilátora), aby prekryli nepríjemné zvuky.
