Milan Kňažko (79) otvorene hovorí o vlastnom konci, dôstojnosti, politike aj divadle, ktoré ho stále drží nad vodou.
Celoživotné ocenenie aj temné myšlienky
Legendárny herec a bývalý politik Milan Kňažko ) si z 31. ročníka cien Thálie v Prahe odniesol ocenenie Za celoživotné herecké majstrovstvo zahraničnému umelcovi. Cenu mu odovzdala Emília Vášáryová a v slávnostnom večeri sa objavila aj Jiřina Bohdalová. Informuje o tom portál Plus jeden deň.
Kňažko pritom stále aktívne hrá a mesačne prekonáva stovky kilometrov medzi Bratislavou a Prahou. No hoci ho divadlo drží nad vodou, v rozhovore pre dnes.cz otvorene priznal, že ak by mal prísť o dôstojnosť, radšej by sa rozhodol dobrovoľne odísť. „Rozhodne by som za istých neprajných okolností ďalej žiť nechcel,“ povedal bez servítky.
Radšej dobrovoľne odíde
Milan Kňažko sa netají tým, že o smrti premýšľa realisticky. Odmieta predstavu, že by mal byť v starobe odkázaný na pomoc druhých alebo zažívať ponižujúce situácie. „Nechcem byť nikomu na obtiaž. A ak by moja existencia stratila dôstojnosť, dúfam, že by som to vedel riešiť inak ako čakať na poslednú chvíľu.“
Samovraždu nevidí ako slabosť, ale ako vedomý akt odvahy. „Nad smrťou sa nedá zvíťaziť, ale môžeme sa rozhodnúť, kedy k nej dôjde. A to chce podľa mňa veľkú silu,“ povedal s odkazom na osobnosti, ako boli Ernest Hemingway či Jack London – spisovatelia, ktorí si napokon sami vzali život.
Divadlo ako kotva
Aj keď v auguste oslávi osemdesiatku, Kňažko hrá vo viacerých inscenáciách – po boku Emílie Vášáryovej, Emila Horvátha či Vlada Černého. Priznáva, že každá náročná rola ho vedie k zamysleniu nad vlastnou existenciou: „Som k tomu nútený. Tým, že sa ako herec stretávam s takými príbehmi, tomu sa nedá vyhnúť.“
Záhradka, kŕmenie čajok či vnúčatá zatiaľ nie sú jeho svetom. „Na klasický dôchodok sa necítim,“ vyhlasuje herec, ktorý stále túži po slobode a tvorivosti.
Prečo odišiel z politiky?
Milan Kňažko patrí medzi najvýraznejšie postavy Nežnej revolúcie. Po roku 1989 sa stal ministrom kultúry aj zahraničných vecí, v politike strávil celkovo 13 rokov. Napriek tomu tvrdí, že neľutuje, že z nej odišiel. „Rozhodol som sa slobodne a bol som presvedčený, že robím správnu vec.“
Otvorene priznáva, že ho politika frustrovala. Dusili ho kompromisy, ktoré musel robiť, a neustála kontrola správania. „Musíte sa nejako tváriť, ovládať, korigovať svoje správanie… to pre mňa nebolo.“
Dokonca mal šancu stať sa veľvyslancom v Paríži, no túto možnosť odmietol: „Nechcel som. Nemal som už chuť.“
Slobodný koniec, dôstojné rozhodnutie
Herec si spomenul aj na moment, keď opustil stály angažmán. Dôvod? Režisér mu chcel nalepiť umelé fúzy v náročnej hre od O’Neilla. „Ja tam mám stáť na javisku dva metre od divákov s umelými fúzmi a tváriť sa, že som autentický? Nie!“
Odvtedy si vyberá len také spolupráce, ktoré mu dávajú slobodu a dôstojnosť. Rovnaký postoj chce mať aj k vlastnému odchodu zo života – slobodný, vedomý a dôstojný.
Galéria
