Herec a bývalý politik Milan Kňažko je úzko spätý s novembrovými udalosťami roku 1989. Jeho slová „Utvorte koridor!“ sa stali symbolom Nežnej revolúcie.
Jeho dospievanie však bolo rovnako plné koridorov a náročných ciest, ktorými musel prechádzať, píšu Dobré Noviny.
Otec skončil v samoväzbe
Kňažko sa narodil v dedine Horné Plachtince neďaleko Veľkého Krtíša. Otec pracoval ako roľník a drobný predajca, ktorý sa pripojil k Slovenskému národnému povstaniu. V roku 1949 mu vzali živnosť, a tak sa začal venovať práci vedúceho učtárne.
Milan ako najmladší z troch bratov musel veľmi rýchlo dospieť, keďže rodina žila v skromných podmienkach. Pomyselnú dýku do srdca mu vtedy vrazil režim, ktorý rok po presťahovaní sa Kňažkovcov do Bratislavy v roku 1950 uväznil jeho otca ako politického väzňa, píše Život.
„Patrilo to do galérie politických procesov 50. rokov za rozvracanie socialistického zriadenia, čo bol totálny nezmysel. Prvýkrát ho rehabilitovali v roku 1968, keď sme sa snažili vybudovať socializmus s ľudskou tvárou. Teda my nie, ale oni. A potom už v roku 1989 ho plne rehabilitovali. Bol to hnusný politický proces a bol v tom absolútne nevinne,“ spomína s nechuťou Milan Kňažko, ktorému sa v danom okamihu skončili šťastné detské časy.
Milan sa dostal pod ochranné krídla starého otca, na ktorého má veľmi dobré spomienky. „Bol ku mne veľmi milý, lebo mi rozprával rozprávky, rozprával mi o prírode, chodil so mnou na prechádzky. A naučil ma čítať švabach (tlačené neskorogotické lomené písmo s veľkou ornamentikou, pozn. red.), lebo my sme luteránska rodina. A keďže starému otcovi slabol zrak, veľa som mu čítal ja,“ opísal Kňažko, ktorý vedel čítať už približne v piatich rokoch. Táto znalosť bola veľkým plusom na začiatku školy, ktorú navštevoval v Bratislave po tom, čo sa rodina do hlavného mesta presťahovala.
Galéria: Milan Kňažko
Otca umiestili do vyšetrovacej samoväzby na dlhých 28 mesiacov a Kňažko zalovil v pamäti na zvrátenosť vtedajšieho režimu.
„Začalo sa to tým, že mu predostreli nejaký nezmysel, ktorého sa akože dopustil, a povedali mu, že to je na trest smrti, ale v prípade, že sa prizná k nejakým bodom obžaloby, dostane ‚len‘ doživotie. Potom znovu prišli po pár mesiacoch a povedali, že keď sa ešte prizná k ďalším veciam, bude to len na 25 rokov. Skrátim to, takto ho spracovávali tých 28 mesiacov samoväzby na 14,5 roka a z toho si odsedel skoro osem rokov,“ ozrejmil.
Od režimu utŕžil ďalšiu ranu
Za ten čas sa musela mama s tromi deťmi vrátiť na stredné Slovensko. „Tam sme rôzne bývali po dedinkách a chodili do školy. Nakoniec sa otec vrátil, keď som skončil šiestu triedu. Nechal tam asi dve tretiny žalúdka a väčšinu zubov, ale naozaj sa vrátil, lebo boli aj takí, ktorí sa nevrátili vôbec. A opäť sme sa zblížili, lebo po tých rokoch to bol pre mňa najskôr cudzí človek,“ vysvetlil náročné chvíle po zvítaní sa s otcom.
Súrodenci pendlovali medzi stredným Slovenskom, kde im žila mama, a hlavným mestom, kde naopak býval ich otec.
Jedným z ďalších zlomových momentov bola aj augustová okupácia Československa v roku 1968. Po skončení štúdia herectva si zaumienil, že vycestuje za brigádou do Francúzska na zber hrozna. Tesne po príchode do krajiny galského kohúta zistil, že vláda dáva štipendium všetkým československým študentom v reakcii na okupáciu.
Dospel k rozhodnutiu, že túto ponuku využije, avšak sa musel ešte vrátiť domov. Po príchode do Bratislavy sa dozvedel, že medzičasom jeho bratia emigrovali do ďalekých končín. Jeden odletel do Kanady, druhý do Austrálie.
„Rodičia mi to schválne nepovedali, lebo sa báli, že by som už neprišiel vôbec,“ dodal herec, ktorý po druhýkrát pocítil trpkú chuť komunistického režimu.
Odchod bratov ho veľmi zabolel, keďže s nimi mal veľmi dobrý a blízky vzťah a následne sa s nimi nevidel dlhých 12 rokov.
