Duchoň veril, že dostane titul zaslúžilého umelca, a videl v tom šancu na nový začiatok. Keď sa však ocenenia nedočkal a zároveň sa opakovane odkladalo nahrávanie platne so svetovými evergreenmi, jeho krehká duša to nezvládla.
„Zlomilo ho aj to, že márne čakal na nahranie novej platne so svetovými evergreenmi. Termín sa odkladal viac ako dva roky. Skvelý dirigent a aranžér Vieroslav Matušík sa totiž v tom čase tiež rád pozeral na dno pohárika,“ dozvedáme sa.
V lete 1985 bol hospitalizovaný v nemocnici v Podunajských Biskupiciach a neskôr v doliečovacom zariadení, no jeho zdravotný stav sa nezlepšoval. Aj keď sa okolo neho našlo pár verných ľudí, ako matka Oľga či niekoľko blízkych kolegov, cítil sa opustený. Dokonca aj lieky z Rakúska, ktoré mu mama zabezpečila za všetky svoje úspory, nakoniec vysadili a jeho stav sa zhoršil.
„Duchoňa v lete hospitalizovali v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, potom v doliečovacom zariadení v Prievoze. Nič nepomáhalo. Chodil som za ním a aj sa mi posťažoval, že okrem mňa, jeho mamy, rodiny, doktora Ivana Vašicu či Petra Stašáka, si nikto naňho nespomenul. Potešil sa, keď som mu priniesol malý prenosný televízor, aby si pozeraním krátil nemocničný čas. Jeho sebadisciplína bola vážne narušená. Vnútorne bojoval, ale neúspešne. Jeho sen o novom živote definitívne zlomil podraz s titulom zaslúžilý umelec,“ tvrdí televízny režisér a dramaturg Štefan Dlugolínsky.
Keď ho na krátky čas pustili domov, dúfal v zlepšenie, no koncom októbra ho previezli na Kramáre, kde už ležal zlomený človek.
Na oddelení ho mohli navštíviť len najbližší, ktorí v jeho očiach videli beznádej a tichý zmier so svojím osudom.
„Jeho zdravotný stav sa výrazne zhoršil. Na jiske mal veľkú opateru, ale už bolo príliš neskoro. Všetci sme verili, že to ustojí. Aj tam som za ním chodil a povzbudzoval ho. Na oddelenie nemal prístup nikto okrem jeho rodiny. Mne to vždy zariadila moja sesternica Mariena, ktorá tam pracovala. Počas mojich návštev som v jeho očiach videl beznádej. Na posteli ležal zlomený človek. Asi cítil svoj koniec,“ hovorí.
Dlugolínsky zverejňuje tiež dodnes neznáme skutočnosti.
„Karolova mama Oľga obetovala všetky svoje úspory na lieky z Rakúska, ktoré priviezol známy taxikár. Zdalo sa, že zabrali. Žiaľ, lekári urobili chybu. Lieky vysadili a Karolov stav sa zhoršil do nenávratna,“ tvrdí.
Pri smútočnom obrade mnohí ľutovali, že jeho posledná platňa nikdy nevznikla.
Chýbalo len pár chvíľ obetovania, aby ju mohol dokončiť. Dlugolínsky tvrdí, že oficiálna príčina smrti – zlyhanie pečene – nebola úplne presná. Primárnym problémom bolo zlyhanie obličiek, ktoré sa stalo osudným.
„Ak niektorí tvrdia, že zomrel na zlyhanie pečene, nie je to celkom pravda. Primárnou príčinou bolo zlyhanie obličiek. Pri smútočnom obrade na prievozskom cintoríne počas piesne Pár chvíľ lúčenia mnohí ľutovali, že platňa nie je hotová. Chcelo to skutočne iba pár chvíľ obetovania a mohla byť na svete. Už nikdy nebude. Aj napriek tomu zostane Karol Duchoň navždy v pamäti tých, ktorí ho mali radi a nikdy sa s ním nerozlúčili,“ dodáva.
Aj po štyroch desaťročiach od jeho odchodu zostáva Karol Duchoň fenoménom. Bol výnimočným hlasom, ktorý síce nezískal všetko, čo si zaslúžil, no zostal v pamäti ako spevák s veľkým srdcom, ktorý dával do hudby celý svoj život.
