Portál Viedenčan prináša článok, ktorý sa otvorene pozerá na realitu miezd a dôstojnosti práce z pohľadu Slovákov žijúcich v Rakúsku. Jeho cieľom je ponúknuť čitateľom zrozumiteľné a vecné porovnanie medzi slovenským a rakúskym modelom odmeňovania, pomenovať rozdiely bez ilúzií a ukázať, prečo sa pre tisíce ľudí práca za hranicami nestala luxusom, ale nutnosťou.
Pohľad na výplatnú pásku slovenského zamestnanca po januárovom navýšení minimálnej mzdy na 915 eur pôsobí skôr ako absurdné divadlo než ako dôkaz sociálneho pokroku. Zatiaľ čo domáci politici s vážnymi tvárami prezentujú grafy o „bezprecedentnom raste“ a oslavujú ho ako víťazstvo pracujúcich, za hranicami vyvolávajú tieto čísla skôr neveriaci úsmev než rešpekt.
Slovensko sa totiž ani po rokoch sľubov nedokázalo odpútať od role krajiny lacnej práce, kde sa prežitie zamestnanca počíta v tabuľkách a vzorcoch, no samotná dôstojnosť človeka ostáva odložená v čakárni na lepšie časy, ktoré sa už celé desaťročia nedostavili. Píše portál Viedencan.at.
Politická reprezentácia si aj tentoraz obliekla kostým ochrancu sociálne slabších, píše portál. Čiastka 915 eur svieti v médiách ako symbol údajného posunu vpred a formálne ide skutočne o najvyšší nárast minimálnej mzdy v histórii samostatného Slovenska. Lenže v realite krajiny, kde ceny potravín, energií aj bývania už dávno dobehli západoeurópske metropoly, predstavuje toto zvýšenie len veľmi slabý zásah do každodenných problémov ľudí. Nejde o riešenie, ale o provizórnu náplasť na hlbokú ranu ekonomickej nerovnosti, ktorá čoraz ostrejšie delí Európu na štáty, kde sa z práce dá žiť, a na tie, kde práca slúži už len na holé prežitie.
Rakúske zrkadlo, v ktorom sa Slovensko vidí nerado
Na pochopenie skutočnej hodnoty práce netreba cestovať cez pol sveta. Úplne stačí prekročiť Dunaj.
Rakúsko síce nemá zákonom stanovenú minimálnu mzdu v podobe, akú poznáme na Slovensku, no disponuje omnoho účinnejším mechanizmom: silným kolektívnym vyjednávaním. Práve vďaka nemu sa v sektoroch, kde pracujú tisíce Slovákov, od gastronómie cez stavebníctvo až po upratovacie služby, pohybujú nástupné mzdy na úrovniach, ktoré sú pre mnohých kvalifikovaných pracovníkov doma nedosiahnuteľné.
Zatiaľ čo na Slovensku sa vedú vášnivé diskusie o tom, či 915 eur nezruinuje malé prevádzky, v Rakúsku je bežným štandardom hrubá mzda presahujúca hranicu dvoch tisíc eur aj pri pomocných pozíciách. Samozrejmosťou sú navyše trináste a štrnáste platy, ktoré výrazne zvyšujú ročný príjem zamestnancov. Rozdiel však nie je len v sumách. Je predovšetkým v prístupe.
Slovenský model stojí na automatickom výpočte, ktorý v prípade nedohody nahrádza ľudský konsenzus chladným vzorcom. Výsledkom je systém, ktorý maximalizuje výkon, no minimalizuje odmenu. Rakúsky prístup naopak vychádza zo vzájomného rešpektu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, zatiaľ čo na Slovensku sa mzda stala predmetom politického handlovania, v ktorom človek figuruje až na poslednom mieste.
Rakúski pracovníci nie sú odkázaní na rozhodnutia štátu. Prostredníctvom silných odborových zväzov si v jednotlivých odvetviach vyjednávajú podmienky, ktoré zohľadňujú nielen ekonomickú realitu, ale aj životné náklady. V kovospracujúcom priemysle sa tarify zvyšujú o viac než dve percentá, v obchode ešte výraznejšie a sektor služieb či remesiel dosahuje takmer trojpercentný rast. Najvyššie nárasty pritom zaznamenávajú oblasti s vysokou pridanou hodnotou, ako IT, poradenstvo či infraštruktúrne spoločnosti.
Ilúzia lacnej konkurencieschopnosti
Slovensko sa dlhé roky prezentovalo ako krajina šikovných, no lacných pracovníkov. Tento model sa však postupne vyčerpal a dnes sa ukazuje ako slepá ulica. Štát síce poukazuje na klesajúci počet ľudí pracujúcich za minimálnu mzdu, no len málokto sa pýta, kam títo ľudia zmizli. Odpoveď je jednoduchá: odišli.
Odchádzajú nielen vysokoškolsky vzdelaní odborníci, ale aj tisíce opatrovateliek, remeselníkov a pracovníkov v službách, ktorí namiesto práce doma za „historických“ 900 eur volia zahraničie, kde si rovnakou prácou dokážu zabezpečiť dôstojný život.
Argumentácia, že rast minimálnej mzdy bude pre podnikateľov stáť stovky miliónov eur na príplatkoch, vytvára obraz zamestnanca ako problému, nie ako hodnoty. Takýto pohľad je však zvrátený.
Ak podnikanie stojí a padá na tom, že firma nedokáže zaplatiť pracovníkovi mzdu, z ktorej sa dá žiť, potom nejde o problém zamestnanca, ale o systémové zlyhanie. Buď štát dlhodobo ignoruje neúnosné odvodové zaťaženie, alebo podnikateľské prostredie zostalo uviaznuté v deväťdesiatych rokoch a nie je schopné vytvárať vyššiu pridanú hodnotu.
Etika práce verzus ekonomické výpočty
V 21. storočí, v rámci Európskej únie, je zarážajúce, že desaťtisíce ľudí s plným pracovným úväzkom balansujú na hranici chudoby. Práca by mala predstavovať cestu k lepšiemu životu, nie záruku trvalej neistoty. Súčasné nastavenie však často trestá tých, ktorí pracujú poctivo.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
