Cyril a Metod neboli len náboženskí misionári, ich príchod na Veľkú Moravu mal oveľa širší význam. Ich úloha zasiahla duchovnú sféru, kultúru i samotnú identitu našich predkov. Pripomenul to gréckokatolícky arcibiskup Cyril Vasiľ pre Televíziu TA3, kde upozornil, že ich dedičstvo nie je možné zúžiť len na šírenie viery. Ako prirovnal, odkaz týchto bratov je ako drahokam – ak naň dopadne svetlo, zažiari rôznymi spôsobmi.
Arcibiskup vo vysielaní rozobral príbeh Konštantína (neskôr Cyrila) a Metoda, ktorých pôvod a vzdelanie ich pripravili na výnimočnú úlohu. Pochádzali z významnej rodiny, pravdepodobne s blízkym napojením na moc. Ich životné cesty sa najskôr vyvíjali odlišne – Konštantín sa venoval filozofii a vzdelaniu, zatiaľ čo Metod pôsobil ako správca provincie v oblasti dnešnej Severnej Macedónie.
Bratia zo Solúna s výnimočným poslaním
Neskôr však politické napätie a intrigy v Byzancii spôsobili, že sa obaja uchýlili do kláštora. Oddych im však netrval dlho – cisár Michal III. ich poveril viacerými dôležitými misiami, od Blízkeho východu až po Chazarov. Ich najznámejšia cesta však smerovala na Veľkú Moravu, kam ich pozval knieža Rastislav. Ako Vasiľ pripomenul, stali sa nielen šíriteľmi viery, ale aj učiteľmi našich predkov – Slovanov žijúcich v strednej Európe.
Ich misia sa začala v roku 863 a priniesla so sebou nielen duchovné výzvy, ale aj diplomatické úlohy. Bratia sa neskôr vydali aj do Ríma, kde mali získať schválenie pre svoju prácu priamo od pápeža. Tam však Cyril zomrel – svoje mníšske meno prijal až krátko pred smrťou.
Metod sa vrátil na Veľkú Moravu, kde ešte niekoľko rokov pôsobil ako významný cirkevný predstaviteľ. Hoci po jeho smrti boli jeho žiaci vyhnaní a misia oficiálne potlačená, ich dielo pokračovalo v iných kútoch Balkánu a postupne sa rozšírilo do ďalších slovanských krajín. Podľa arcibiskupa práve žiaci preniesli posolstvo Cyrila a Metoda tam, kde sa mohlo ďalej rozvíjať a prežiť.
Arcibiskup zároveň pripomenul, že pred príchodom bratov už slovanské kniežatá poznali kresťanstvo, no snažili sa oslobodiť spod priameho vplyvu Západu, chceli si budovať vlastnú náboženskú a politickú identitu. A preto hľadali alternatívu. Konštantínopol sa ukázal ako správna voľba, mal skúsenosti s misiami medzi Slovanmi a dokázal poskytnúť aj kultúrnu oporu.
Cyril a Metod teda neprišli len kázať, ale aj vzdelávať, učiť jazyk a vytvárať nové kultúrne základy. Ako Vasiľ zdôraznil, ich úsilie bolo založené na myšlienke sprostredkovať evanjelium prostredníctvom reči, ktorej ľudia rozumejú.
Nositeľom viery bol jazyk
Bratia vytvorili nové písmo a položili základy staroslovienčiny, ktorá sa postupne stala liturgickým jazykom. Zaujímavosťou podľa arcibiskupa je, že tento jazyk sa udomácnil aj v západnej cirkvi a to až do Druhého vatikánskeho koncilu. Zatiaľ čo na Západe boli uznávané len tri liturgické jazyky – latinčina, gréčtina a hebrejčina – na Východe sa bežne používali aj ďalšie, vrátane slovanského jazyka. Prijatie staroslovienčiny do západnej liturgie bolo podľa Vasiľa výnimočné, ale prirodzené. Liturgia má totiž podľa neho hovoriť „živým“ jazykom, akým ľudia naozaj komunikujú, a nie iba akademickou alebo zastaranou rečou.
Gréckokatolícka cirkev je podľa jeho slov jedinečná práve tým, že spája tri hlavné aspekty cyrilo-metodského dedičstva – spojenie s Rímom, východnú duchovnosť a používanie vlastného jazyka v liturgii. Ako poznamenal, nie je to zásluha súčasníkov, skôr dar, ktorý cirkev dostala.
Vasiľ uznáva, že misia Cyrila a Metoda bola aj politickým krokom – odpoveďou na mocenské napätie medzi východnou a západnou cirkvou. No to nemení nič na tom, že ich posolstvo má nadčasový charakter. Šírenie viery sa podľa neho nikdy neodohráva vo vákuu, vždy ide o konkrétnych ľudí, v konkrétnych podmienkach. Arcibiskup zároveň zdôraznil, že cirkev má právo vyjadriť sa k spoločenským otázkam, no nemala by sa zapájať do politického zápasu. Podľa neho má cirkev dostatok skúseností, ale aj zodpovednosti, aby citlivo reagovala na výzvy, ktoré prináša spoločnosť.
Pompézne oslavy za tisíce eur
Na otázku, či boli financie vynaložené na oslavy sviatku primerané, reagoval diplomaticky. Nie je podľa neho rozhodujúce, koľko peňazí sa minie. Podstatné je, či si ľudia uvedomia, prečo si tento sviatok vôbec pripomíname. Ako dodal, svätým Cyrilovi a Metodovi by pravdepodobne nezáležalo na veľkolepej oslave, ale skôr by ich potešilo, keby videli, že ich odkaz ľudia žijú aj dnes. Arcibiskup pripomenul aj významný krok pápeža Jána Pavla II., ktorý Cyrilovi a Metodovi udelil titul spolupatrónov Európy, čím len potvrdil, že ich odkaz ďaleko presahuje hranice jednej krajiny.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
