Uznávaný slovenský barista Miroslav Škorvánek má umenie kávy v malíčku, organizuje školenia pre nádejných baristov a plní si svoj sen vo vlastnej kaviarni v Michalovciach. Kaviareň U Baristu otvoril ako premiérový podnikateľ, a to v oblasti, kde to prekypovalo len zalievanou kávou. Zariskoval a vytvoril miesto, v ktorom sa dnes stretávajú neprebádané chute káv na svetovej úrovni. Návšteve by neodolali ani talianski kávičkári.
Prezradil, ktoré značky nakupuje domov aj to, ktorým podnikom s kávou sa vyhýba.
Patríte k špičke slovenských baristov. Spomínate si na prvý impulz, ktorý vás usvedčil, že umenie prípravy kávy je pre vás to pravé?
Už po druhom školení som vedel, že sa chcem dozvedieť viac. Dnes je to viac ako 14 rokov, čo sa venujem káve a stále je čo objavovať. V prvom rade všetko, čo robím, sa snažím robiť detailne a čo najlepšie, preto sa aj káve venujem dopodrobna.
Mňa osobne však najviac zaujíma samotná príprava kávy, na ktorú sa aj prioritne zameriavam. Neustále prichádzame s rôznymi novinkami, objavujeme nové kombinácie a chute, ktoré prinášame našim zákazníkom. To je to, čo ma na tejto práci baví.
Podnikáte v Michalovciach už viac ako sedem rokov. Prečo práve tu?
Pre Michalovce som sa rozhodol, pretože sa tu nič podobné nenachádzalo. Chcel som otvoriť kaviareň, ktorá Michalovčanom ukáže, že existujú aj iné druhy kávy ako len zalievaná. Chcel som im priblížiť, že káva môže mať viacero podôb a rôzne chute.
Po siedmich rokoch podnikania môžem vyhlásiť, že aj ľudia na východe sa naučili rozoznať dobrú a zlú kávu a potrpia si na kvalitu.
Za pojmom „barista“ sa ukrýva množstvo kurzov, investícií i sebazapierania. Čo bolo pre vás najnáročnejšie, čomu ste museli na svojej ceste čeliť?
Málokto vie, čo všetko predchádza pojmu „barista“. Veľa ľudí si myslí, že ide len o spojenie s kávou. Na prvé školenia som si musel zarobiť ako čašník, čo nebolo najľahšie, ale nachádzal som podporu u mnohých ľudí vrátane distribútora kávy Musetti. Samozrejme, že som mal aj svoj vysnívaný vzor, ktorým bol Luigi Luppi. Obdivoval som ho a chcel som sa s ním osobne stretnúť, čo sa mi napokon aj podarilo.
Prišli ďalšie školenia na vlastnú päsť – mimo Slovenska a finančne ešte náročnejšie. V tom čase som bol trémista, a tak najťažšie zvládnuteľné boli pre mňa súťaže. Teraz je to už našťastie s trémou omnoho lepšie. No a po tom všetkom prišiel sen o kaviarni…
Ak to človeka baví a robí to od srdca, tak zvládne prekonať všetky prekážky, no musí mať v sebe pokoru a chuť naďalej sa učiť.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
