Dátum 24. máj 1964 je v Peru zapísaný čiernymi písmenami. To, čo malo byť oslavou futbalu a národnej hrdosti, sa premenilo na jednu z najväčších športových tragédií všetkých čias. Na Národnom štadióne v Lime zahynulo podľa oficiálnych údajov 328 ľudí, stovky ďalších utrpeli zranenia. Mnohí historici a dobové médiá však tvrdia, že skutočný počet obetí bol ešte vyšší – hovorí sa dokonca o viac než 400 mŕtvych.
Vtedajšia Peruánska republika bola otrasená nepokojmi. V uliciach protestovali robotníci, štrajkovali baníci, k tomu sa pridávali politické demonštrácie proti vláde. Futbal sa pre bežných ľudí stal únikom – niečím, čo im malo priniesť radosť a pocit jednoty. Zápas proti Argentíne bol viac než len športovým stretnutím. Bol symbolom, že aj rozpoltená krajina môže stáť bok po boku a fandiť jednému tímu.
Na tribúnach sa tiesnilo viac ako 47-tisíc fanúšikov, hoci iné zdroje hovoria o 53-tisícoch, čo už prekračovalo oficiálnu kapacitu štadióna. Lima bola v ten deň vo futbalovom ošiali – vlajky na balkónoch, spievajúci ľudia v uliciach, spontánne oslavy, akoby sa už dopredu očakávalo víťazstvo.
Napätý zápas
Stretnutie začalo o 15:30. Peru hralo odvážne a v prvom polčase malo viac z hry, ale gól neprichádzal. Argentína, vtedy už skúsený futbalový gigant, udrela v 60. minúte. Néstor Manfredi využil chybu brankára po rohovom kope a strelil gól na 0:1. Ticho, ktoré sa rozlialo po tribúnach, vystriedalo nervózne pobúrenie.
Domáci sa snažili o zázrak. V 85. minúte sa tribúny dočkali – Víctor „Kilo“ Lobatón skóroval a celý štadión explodoval nadšením. Oslavy však trvali iba pár sekúnd. Uruguajský rozhodca Ángel Eduardo Pazos gól neuznal – vraj pre nebezpečne zdvihnutú nohu.
Začiatok chaosu
Rozhodnutie rozpálilo davy do biela. Na ihrisko začali lietať predmety, fanúšikovia sa tlačili k bariéram. Ako prvý sa na trávnik dostal Víctor Vásquez, prezývaný Negro Bomba. S rozbitou fľašou sa chcel vrhnúť na rozhodcu. Polícia ho spacifikovala, ale situácia sa vymkla spod kontroly.
Hneď po ňom sa na ihrisko rozbehol Edilberto Cuenca. „Kopali ho a bili, akoby bol nepriateľ. To všetkých nahnevalo,“ spomína divák José Salas (zdroj: dobové svedectvo). Následne zasiahla polícia – do davu na severnej tribúne vystrelila slzotvorný plyn. A to bola chyba, ktorá stála stovky životov.
Fanúšikovia začali v panike utekať. Lenže narazili na zatvorené východy, ktoré viedli cez úzke tunely a schodiská s oceľovými bariérami. Ľudia vpredu boli tlačení tisíckami tiel zozadu. Niektorí boli ušliapaní, iní zomierali na nedostatok kyslíka. Tlačenica sa stala pascou smrti.
Najviac obetí bolo práve na severnej tribúne, kde polícia použila plyn. Väčšina z nich zahynula na následky vnútorných poranení a udusenia. Aj mimo štadióna sa odohrávali násilnosti – dobové zdroje uvádzajú, že polícia strieľala do davu a ďalších niekoľko desiatok ľudí neprežilo.
Peruánska vláda vyhlásila sedemdňový štátny smútok. Prezident zaviedol výnimočný stav, ktorý obmedzil občianske slobody. Lima však opäť horela – tentoraz hnevom a násilím. Ľudia rozbíjali obchody, podpálili budovy, útočili na políciu. Aj svet reagoval. Pápež Pavol VI. vyzval k zdržanlivosti pri športových oslavách, aby sa podobné tragédie neopakovali.
Kto nesie vinu?
Odpoveď nikdy neprišla úplne jasne. Policajný veliteľ Jorge Azambuja bol odsúdený na 30 mesiacov väzenia za rozkaz použiť slzotvorný plyn. Sudca Benjamín Castañeda dostal pokutu za prieťahy pri vyšetrovaní a za to, že nezaradil všetky pitvy do spisu. Nikto iný však zodpovednosť neniesol a štát sa nikdy nepokúsil tragédiu dôkladne objasniť.
Dodnes ide o najväčšiu tragédiu v dejinách futbalu v Latinskej Amerike a jednu z najväčších v celosvetovej histórii športu.
