Má len dvadsaťpäť rokov, no jej organizmus si pamätá viac bolesti a sterilných nemocničných chodieb než radostných chvíľ s priateľmi. Annaliese Hollandová z austrálskeho mesta Adelaide vyrastala v tieni nevysvetliteľného utrpenia. Kým jej rovesníci prežívali prvé lásky a plánovali štúdium, ona zvádzala nekonečné boje na lôžkach pod dohľadom expertov, ktorí dlhé roky len bezradne krčili ramenami. Nevoľnosť, neustále vracanie a totálna vyčerpanosť sa stali jej krutou každodennou realitou.
Zlom nastal až v jej osemnástich rokoch, keď prešla do rúk lekárov pre dospelých. Tí konečne pomenovali démona, ktorý ju ničil – autoimunitná autonómna ganglionopatia. Ide o extrémne vzácnu neurologickú poruchu, ktorá paralyzuje nervy zodpovedné za základné funkcie, ako je tlkot srdca, krvný tlak či vylučovanie. Namiesto očakávanej úľavy však prišla ďalšia zdrvujúca správa. Keď mala dvadsaťdva rokov, choroba sa dostala do terminálneho, teda konečného štádia.
Telo v troskách a potupná bolesť
Napriek hrozivým predpovediam Annaliese prežívala, no cena za každý ďalší deň bola privysoká. Jej telo začalo kolabovať v priamom prenose. Prekonala neuveriteľných 25 epizód sepsy, pri ktorej jej zlyhávali orgány. Dlhodobé užívanie agresívnych steroidov si vybralo daň v podobe ťažkej osteoporózy. Annaliese si na štyroch miestach zlomila chrbticu, rozštiepila si hrudnú kosť a v jednom momente jej hrozilo, že sa jej vlastné kosti zaryjú do srdca a pľúc.
To najhoršie však prichádza pri pokuse o prijímanie potravy. Keďže jej nervová sústava v oblasti čriev nefunguje, potrava a odpadové látky sa v nej hromadia bez možnosti prirodzeného odchodu.
„Moje črevá pôsobia ako upchaté, hoci tam nie je fyzická prekážka. Problém je v nefunkčných nervoch. Stolica sa vo mne hromadí natoľko, že ju nakoniec vyvraciam alebo mi vyteká priamo z brucha cez otvory,“ opísala mladá žena hororovú realitu pre News AU.
Už desať rokov je odkázaná na výživu podávanú priamo do krvného obehu, pretože jej žalúdok rezignoval na akúkoľvek činnosť.
Pohľad do zrkadla, ktorý zmenil všetko
Fyzické muky sa nevyhnutne preliali do psychickej beznádeje. Annaliese s bolesťou sleduje, ako jej uniká život medzi prstami. Kým svet okolo nej oslavuje promócie, svadby a príchody detí, jej vesmír sa zmenšil na štyri steny izby a hrsť liekov. Zlom nastal v nemocnici, keď v odraze zrkadla nepoznala vlastnú tvár. Uvedomila si, že už nežije, ale len mechanicky prežíva deň za dňom, aby mohla večer opäť zaspať a ráno čeliť tej istej agónii.
Práve vtedy sa v nej dozrelo rozhodnutie, ktoré otriaslo jej rodinou. Chce odísť podľa vlastných pravidiel. Jej otec Patrick, ktorý ju roky sledoval na prahu smrti, sa jej v emotívnom nočnom rozhovore opýtal, či to vzdáva. Po ďalšej vyčerpávajúcej resuscitácii ho dcéra prosila, aby ju už nechal ísť.
Odvaha vybrať si milosrdný koniec
Po prísnych psychologických testoch a odborných posúdeniach získala Annaliese povolenie na dobrovoľnú asistovanú smrť (VAD). V Austrálii je tento proces prísne regulovaný a dostupný len pre dospelých v terminálnom štádiu s neznesiteľným utrpením.
„Vedieť, že môžem odísť, keď uznám za vhodné, mi prinieslo nesmierny pokoj. Po schválení žiadosti som plakala od šťastia,“ priznala mladá Austrálčanka.
Annaliese zdôrazňuje, že jej voľba nie je prejavom slabosti alebo rezignácie. Považuje to za posledný akt hrdinstva človeka, ktorý bojoval ako lev, no jeho nepriateľ je neporaziteľný. Svoj príbeh zverejnila preto, aby spoločnosti ukázala, že právo na dôstojný odchod by malo patriť každému, komu život neponúka nič iné len čisté utrpenie.
