Vo veku 86 rokov navždy odišla výrazná osobnosť slovenskej i rusínskej kultúrnej scény – Jaroslav Sisák, ktorý sa do dejín zapísal ako herec, režisér, vysokoškolský pedagóg, prekladateľ a dlhoročný riaditeľ Divadla Alexandra Duchnoviča (DAD) v Prešove. Jeho úmrtím sa uzatvorila jedna významná kapitola histórie prešovského divadelníctva, no zároveň aj duchovného života rusínskej menšiny na Slovensku. Smutnú správu o jeho odchode zverejnilo vedenie divadla, ktoré si jeho prínos pripomína ako trvalý a nezmazateľný.
Narodil sa v máji 1939 v obci Pýchň v okrese Snina. K divadlu sa dostal veľmi mladý – už v osemnástich rokoch sa stal členom vtedajšieho Ukrajinského národného divadla v Prešove, kde odštartoval svoju umeleckú dráhu ako herec. Vďaka výnimočnému talentu a schopnosti preniknúť do rozmanitých postáv sa rýchlo stal významným členom súboru. Získal si uznanie ako interpret dramatických aj charakterových rolí – výrazne zažiaril napríklad v predstavení Bačova žena ako Mišo či v pôvodnej inscenácii Uzrel som svet pod Beskydami, kde stvárnil samotného Alexandra Duchnoviča. Informuje facebookový profil Pichne v starých fotografiách a dnes.
V šesťdesiatych rokoch sa jeho umelecké smerovanie prehĺbilo štúdiom herectva a následne aj divadelnej réžie na prestížnom Divadelnom inštitúte Karpenka-Kareho v Kyjeve. Po návrate na Slovensko v roku 1971 sa naplno venoval režijnej práci. Vyprofiloval sa ako tvorca s citom pre psychologický realizmus, ktorý dokázal spájať s metaforickými obrazmi a symbolikou. Svojím rukopisom obohatil slovenskú divadelnú scénu o desiatky výnimočných inscenácií, medzi ktoré patrí Kým kohút nezaspieva, Tri sestry alebo Sluha dvoch pánov.
Významným spôsobom ovplyvnil aj koncepciu a smerovanie prešovského divadla, kde pôsobil ako umelecký šéf činohry v rokoch 1978 – 1982 a neskôr ako jeho riaditeľ až do roku 1998. V tomto období sa divadlo transformovalo z Ukrajinského národného divadla na Teáter Alexandra Duchnoviča. Tento krok bol kľúčový nielen z administratívneho hľadiska, ale najmä z kultúrneho – DAD sa stal jediným profesionálnym divadlom na svete, ktoré hrá výlučne v rusínskom jazyku.
Zlomový okamih nastal v roku 1988, keď sa v predstavení Sens – Nonsens po prvýkrát na javisku používala hovorová rusínčina. Táto odvážna umelecká výpoveď znamenala začiatok autentického rusínskeho divadla, ktoré odvtedy zohráva dôležitú rolu v udržiavaní kultúrnej identity menšiny.
Aj po skončení pôsobenia vo vedení divadla ostal Jaroslav Sisák aktívny. Venujúc sa réžii, dramaturgii a prekladateľskej práci, zohrával kľúčovú úlohu pri rozvoji rusínskeho jazyka v umeleckej sfére. Preložil desiatky hier, čím pomohol kodifikovať a posilniť postavenie rusínčiny v kultúrnom priestore Slovenska. Výsledky jeho práce boli zhrnuté v publikácii Teatěr Aleksandra Duchnoviča u perekladoch Jaroslava Sisaка, ktorá vyšla v roku 2023 a predstavila výber z jeho najvýznamnejších prekladov. Ešte v sezóne 2024/2025 sa uvádzala inscenácia Měrkujte na Flores, ktorú preložil ako svoju poslednú.
Okrem umeleckej tvorby zasahoval Sisák aj do verejného života rusínskej komunity. Po roku 1989 sa stal jedným z hlavných iniciátorov národného a jazykového obrodenia Rusínov. Ako zakladajúci člen Rusínskej obrody na Slovensku a jej predseda v rokoch 1995 – 1996 sa aktívne podieľal na formulovaní a presadzovaní požiadaviek rusínskej menšiny. Práve on predniesol v roku 1995 Deklaráciu kodifikácie rusínskeho jazyka – významný dokument, ktorý položil základy pre školstvo, kultúru a jazykové práva Rusínov v novodobých dejinách.
Výrazne sa zaslúžil aj o rozvoj rusínskych médií. V časoch, keď chýbali profesionálne priestory pre noviny, časopisy či vysielanie v rusínčine, poskytol priestory divadla ako zázemie pre vznik prvých redakcií. Jeho vízia kultúry ako nástroja identity a spolupatričnosti sa tak naplno realizovala aj mimo divadelného javiska.
Ako pedagóg na Akadémii umení v Banskej Bystrici odovzdával svoje skúsenosti novej generácii umelcov. Zdôrazňoval nielen technickú stránku divadelného umenia, ale aj potrebu kultúrneho zakorenenia, jazykovej presnosti a duchovného presahu. Jeho študenti si ho pamätajú ako náročného, no inšpiratívneho mentora, ktorý viedol svojich zverencov k hlbšiemu pochopeniu zmyslu umeleckej práce.
Jaroslav Sisák zanechal po sebe bohaté dedičstvo, ktoré presahuje hranice divadla. Jeho život bol dôkazom toho, že kultúra, jazyk a identita môžu ísť ruka v ruke a formovať nielen jednotlivcov, ale aj celé komunity.
