Homofóbne útoky, ktorým čelila riaditeľka jednotriedky Caroline Grandjeanová, sa stali tragickým príbehom o osamelosti a zrade. Aj keď získala podporu mnohých učiteľov po celom Francúzsku, vo vlastnom regióne a od inštitúcií, ktoré mali chrániť jej dôstojnosť, sa cítila ponechaná napospas.
Prvý školský deň (1.9) v dedine Anglards-de-Salers sa zmenil na čiernu kapitolu. Štyridsaťdvaročná učiteľka ráno kontaktovala linku prevencie samovrážd, no krátko na to odišla k strmému útesu a ukončila svoj život pádom z tridsaťmetrovej výšky. Polícia, ktorá dorazila na miesto, už nedokázala nič zmeniť. Informuje Daily Mail.
Podľa všetkých okolností bola príčinou jej rozhodnutia dlhodobá homofóbia. Aj keď Grandjeanová nikdy verejne neprezradila svoju sexuálnu orientáciu, predpokladá sa, že niekto v dedine zistil, že je vydatá za ženu, a začal nenávistnú kampaň. V malej obci Moussages, kde predtým učila, prežívala relatívny pokoj, no od roku 2023 sa jej život dramaticky zmenil. V decembri sa na múre školského dvora objavil hanlivý nápis „špinavá lesba“. Tento útok ju hlboko zasiahol, prinútil ostať niekoľko týždňov doma a po návrate do práce zistila, že ani školská inšpekcia, ani rodičia žiakov ju neplánujú podržať. Odpoveď inštitúcie bola chladná. Tvrdili, že ide len o útok na jej pozíciu, nie na osobu, a že si musí zachovať profesionalitu.
Napriek tomu sa útoky stupňovali. Objavovali sa ďalšie nápisy, v ktorých bola spájaná s pedofíliou, a do školskej poštovej schránky jej dokonca niekto vhodil list s vulgárnym prianím smrti. Učiteľke odkazoval „skap, špinavá lesba“.
Polícia prípad vyšetrovala, no páchateľa nikdy nevypátrala. Neustále ponižovanie a strach z ďalších útokov ju vyčerpávali natoľko, že v septembri 2024 opustila školu. Vtedy už necítila podporu ani zo strany vedenia, ktoré celú vec považovalo skôr za škandál poškodzujúci povesť obce, než za tragédiu konkrétneho človeka.
Hoci starosta neskôr verejne odsúdil homofóbiu, ktorá ju zlomila, pre Caroline to bolo oneskorené gesto. Ministerstvo školstva po jej samovražde vyjadrilo hlboký smútok, no medzi kolegami sa otvorene hovorilo, že nejde o prvý prípad, keď Grandjeanová zvažovala skončenie života.
Učiteľka odmietala preradenie na inú školu. Brala to ako dvojitý trest a znak toho, že by víťazila nenávisť. Tvrdila, že proti diskriminácii sa nebojuje presúvaním obete, ale jasným pomenovaním problému. Podala aj tri trestné oznámenia, ktoré však nepriniesli výsledky. Dokonca aj po zásahu ministerky Nicole Belloubetovej, ktorá jej umožnila zostať vo funkcii, sa na stenách školy objavovali ďalšie nenávistné odkazy. Podporu cítila najmä od učiteľov z iných kútov Francúzska, no vo vlastnom okrese ostala osamelá.
Na začiatku roka 2025 sa rozhodla, že svoje trápenie zverejní prostredníctvom ilustrátora Christopha Tardiera. Ten spracoval jej príbeh do komiksu a ukázal verejnosti, čím si musela prechádzať. Paradoxne však táto snaha priniesla len ďalší tlak – školské úrady obvinili kresliara z ohovárania a Grandjeanová bola donútená vypovedať ako svedkyňa. Aj keď polícia prípad uzavrela pre nedostatok dôkazov, táto skúsenosť ju ešte viac psychicky oslabila.
Mnohí pozorovatelia sa domnievajú, že práve tento sled udalostí, kombinácia systematického ponižovania, chýbajúcej inštitucionálnej ochrany a pocitu, že jej hlas nikto nepočúva, ju priviedol k rozhodnutiu ukončiť život. Čin, ktorý spáchala symbolicky v deň, keď deti znova zasadali do lavíc, sa stal mrazivým odkazom na to, aké následky môže mať dlhodobé mlčanie a ľahostajnosť voči nenávisti.
