Vzácny nález pri Galilejskom jazere prepisuje učebnice dejín umenia. Drobná hlinená soška, ktorú archeológovia objavili v prehistorickej dedine, nie je len obyčajným črepom. Predstavuje moment, keď človek prvýkrát zvečnil svoje puto so zvieracou ríšou spôsobom, aký sme doteraz nepoznali.
Výskumníci narazili na niečo výnimočné. V lokalite Nahal Ein Gev II v Izraeli vykopali hlinenú figúrku starú 12 000 rokov. Zobrazuje kľačiacu ženu, ktorej na chrbte sedí hus. Podľa štúdie publikovanej v prestížnom časopise PNAS ide o najstaršie známe vyobrazenie interakcie medzi človekom a zvieraťom. Informuje o tom aj Discover Magazine.
Tento artefakt pochádza z obdobia neskorého natufienu, teda z éry, ktorá o viac ako tisícročie predchádza neolitu. Pre odborníkov je to zásadný dôkaz o vývoji ľudského symbolického myslenia. Vedúci štúdie Dr. Laurent Davin neskrýval nadšenie: „Tento objav je mimoriadny na viacerých úrovniach. Nielenže ide o najstaršiu figúrku na svete zobrazujúcu interakciu človeka a zvieraťa, ale je to zároveň najstaršie naturalistické zobrazenie ženy nájdené v juhozápadnej Ázii.“
Rozbité kúsky ukrývali tajomstvo starých rituálov
Cesta k objavu nebola priamočiara. Archeológovia našli sošku rozbitú na tri kusy, ukrytú vo výplni kamennej stavby. Nešlo o bežné obydlie. Budova obsahovala hroby a stopy po obradných činnostiach. Práve umiestnenie úlomkov v tomto rituálnom priestore naznačuje, že figúrka nebola len zabudnutou hračkou, ale predmetom s hlbokým významom pre celú komunitu.
Kultúra Natufienov, ktorá existovala približne pred 15 000 až 11 500 rokmi, predstavuje v dejinách ľudstva kľúčový zlom. Práve vtedy sa skupiny lovcov a zberačov začali usádzať a zakladať prvé dediny. Umenie z tohto prechodného obdobia sa hľadá ťažko a detailné zobrazenia ľudí sú ešte vzácnejšie. Realistické spracovanie ženy s husou je preto unikátom.
Hus na chrbte ženy nebola korisťou, ale spoločníčkou
Mohli by ste si myslieť, že ide o scénu z lovu. Husi boli v tom čase bežnou súčasťou jedálnička. Pozorné oko vedcov však odhalilo niečo iné. Vták na chrbte ženy nepôsobí ako ulovená zver. Vyzerá živo, vyvážene a pokojne.
Umelec pravdepodobne nechcel zachytiť každodennú rutinu zháňania potravy. Išlo mu o viac. Zloženie scény naznačuje, že tvorca chcel vyjadriť symbolický vzťah, možno dokonca prvý náznak animistických predstáv, kde sú ľudia a zvieratá duchovne prepojení.
Umelec po sebe zanechal stopu, ktorá pretrvala tisícročia
Soška meria len 3,7 centimetra, no technika jej výroby je fascinujúca. Bola vytvarovaná z miestnej hliny a následne vypálená pri teplote okolo 400 stupňov Celzia. To dokazuje, že ľudia experimentovali s ovládaním ohňa a materiálov dávno predtým, než sa keramika stala bežnou súčasťou života.
Analýza pod mikroskopom odhalila na povrchu zvyšky červeného okra a ešte niečo osobnejšie – zachovaný odtlačok prsta, ktorý tam pravdepodobne zanechal samotný autor. Tvarovanie figúrky navyše počíta s hrou svetla a tieňa. Umelec zdôraznil ľavý profil a línie viedol tak, aby vynikli pri smerovom svetle, napríklad pri plameňoch ohniska.
Spoluautorka štúdie Leore Grosman to zhrnula jasne: „Figúrka zachytáva transformačný moment. Premosťuje svet mobilných lovcov-zberačov a prvých usadlých komunít, pričom ukazuje, ako predstavivosť a symbolické myslenie začali formovať ľudskú kultúru.“
