Francesco Acerbi. Meno, ktoré dnes poznajú milióny fanúšikov Interu Miláno a talianskej reprezentácie. Tvrdý stopér, líder, muž z ocele. No len málokto by pred pár rokmi povedal, že sa vôbec dožije svojej futbalovej zrelosti. Jeho príbeh je viac než len športový – je to príbeh o páde, bolesti, ale najmä o návrate, ktorý nemá v súčasnom futbale obdoby.
V utorkovom odvete semifinále Ligy majstrov proti Barcelone to bol práve 37-ročný veterán, kto v nadstavenom čase vystrelil Interu nádej. V najdôležitejšej chvíli sa zatúlal na hrot, napriahol a vymietol šibenicu. Gól, ktorý poslal duel do predĺženia, v ktorom „Nerazzurri“ napokon zdolali katalánskeho giganta a zabezpečili si účasť vo finále.
Po góle zhodil dres a svetu ukázal svoju dušu – cez tetovania, ktoré lemujú jeho telo. Anjelské krídla na chrbte, dve hlavy levov na hrudi. Symboly sily, odvahy a znovuzrodenia. Nezvolil si ich pre efekt. Každý z týchto obrazov je spomienkou na boj o život.
Temné roky a smrť otca: „Prestalo mi na všetkom záležať“
Acerbiho kariéra sa ešte pred desiatimi rokmi zdala byť na bode mrazu. Hoci sa ako mladík konečne prebojoval do najvyššej talianskej ligy a prestúpil do prestížneho AC Miláno, život mal iné plány. Krátko pred podpisom mu zomrel otec. Bol jeho oporou, motiváciou a dôvodom, prečo sa futbalu tak tvrdo venoval.
„Chcel som mu ukázať, kam to dotiahnem. Keď odišiel, všetko sa rozpadlo. Akoby futbal stratil zmysel. Nevedel som, čo robím, prečo to robím a čo má ešte zmysel. Začal som piť. Hocikedy, hocičo. Niekedy som šiel na tréning ešte pod vplyvom z predošlej noci,“ priznal v rozhovore pre La Repubblica.
Trpel depresiami, trápila ho nespavosť, vypadol z tempa. V AC Miláno sa nepresadil, odohral len šesť ligových zápasov. Kto v ňom vtedy veril, musel si myslieť, že ide o ďalší nevyužitý talent, čo upadol do zabudnutia.
Dve rakoviny, dve prehry pre chorobu – a jedno veľké víťazstvo pre život
Keď prestúpil do Sassuola, pri bežnej predsezónnej prehliadke mu lekári zistili nezvyčajné hodnoty v krvných testoch. Detailnejšia diagnostika potvrdila – rakovina semenníkov. Šok. Odstránenie nádoru, liečba, návrat na trávnik. Zdalo sa, že je opäť pripravený. Lenže po niekoľkých zápasoch neprešiel antidopingovou kontrolou. Nie preto, že by užil zakázané látky – ale preto, že sa choroba vrátila. Tentoraz nasledovala deväťtýždňová chemoterapia a pauza na zvyšok sezóny. Bol to zlom. No nie koniec – naopak, nový začiatok.
„Rakovina mi zachránila život. Viem, znie to hrozne. Ale donútila ma prebrať sa, zmeniť úplne všetko. Jedol som nezdravo, spal málo, psychicky som bol na dne. Odrazu som mal nový cieľ – prežiť. A keď som prežil, chcel som sa zlepšiť vo všetkom. Prestal som piť, začal chodiť k psychoanalytikovi, starať sa o telo i dušu,“ priznáva obranca.
Dnes stále navštevuje psychológa. Už si nedáva veľké sny – namiesto toho si užíva každý jeden deň. Paradoxne – práve odvtedy začal dosahovať tie najväčšie úspechy.
Znovuzrodenie v reprezentácii a legendárny status
Do reprezentácie sa dostal neskoro – až krátko pred 27. narodeninami. Ale stihol vyhrať majstrovstvá Európy (2021), Serie A, dva domáce poháre a vlani si zahral finále Ligy majstrov. Teraz ho čaká druhé – a ak Inter uspeje, Acerbi sa stane druhým najstarším víťazom súťaže. Predbehne ho iba Paolo Maldini.
Okrem futbalu venuje čas aj slabším. Navštevuje detských onkologických pacientov, pracuje s ľuďmi so zdravotným postihnutím. V roku 2015 získal cenu Pallone d’Argento za morálnu integritu a ľudskosť.
Francesco Acerbi nie je len futbalista. Je symbolom. Je dôkazom, že niekedy sa musíme najprv rozbiť na kúsky, aby sme mohli byť opäť celí – a ešte silnejší.
