Marián Čekovský často spomína, že počas svojho pobytu na jednotke intenzívnej starostlivosti počul hlas, ktorý mu hovoril, že ešte neprišiel jeho čas. V rozhovoroch priznáva, že jeho vzťah k viere je osobný a priamy: verí Bohu, nie len „v Boha“.
V tejto krátkej vete sa odzrkadľuje celý jeho život – od bolestnej straty otca, ktorý tragicky zahynul pri požiari na lodi v Nórsku, až po vlastnú skúsenosť s klinickou smrťou, počas ktorej, ako hovorí, „bol pozvaný hore na rozhovor“. Muž z východu, ktorého v detstve vychovávali sociálne pracovníčky, dnes tvrdí, že vie, čo má v živote skutočný význam.
Hudba, humor a Humenné
Čekovský zvykne vtipkovať, že jeho život definujú tri „h“ – hudba, humor a rodné Humenné. Už jeho narodenie malo netradičný priebeh. Prišlo počas svadby jeho tety, na ktorej hrali jeho rodičia ako hudobníci. Keď sa jeho matke spustil pôrod, kričala po manželovi: „Voda!“ – a niekto sa spýtal, o akú vodu ide.
Odpoveď znela: „Predsa plodová!“ Ako neskôr uviedol v relácii SME TU, narodil sa priamo počas svadby, čo možno symbolicky predurčilo jeho celoživotné spojenie s hudbou. Keďže rodičia pracovali v zahraničí, detstvo trávil so sestrou Ľubicou pod dohľadom sociálnych pracovníčok.
Ťažké detstvo a strata otca
Rodičia cestovali do Nórska a Švédska, kde hrali s orchestrom, čo im znemožnilo starať sa o deti doma. Podľa Čekovského vtedajší socialistický systém neumožňoval, aby zostali u starých rodičov, takže ich umiestnili do dočasnej starostlivosti. Spomína aj učiteľku, pani Betu, ktorá sa o nich starala, no život v cudzej domácnosti bez rodičov bol pre deti náročný. Po matkinom návrate zo zahraničia ju Marián po dlhom odlúčení oslovil: „Dobrý deň, teta,“ čo jeho mamu hlboko zasiahlo. Odvtedy sa rozhodla zostať doma.
Keď mal len šesť rokov, prišiel o otca, ktorý zomrel pri nehode na lodi v Nórsku. Smrť mu ako deťom istý čas tajili, no bolestivá pravda sa naplno prejavila na pohrebe. „Vtedy som prvýkrát pochopil, čo znamená stratiť otca,“ zveril sa v podcaste Opri sa o mňa.
Havária a klinická smrť
Po rokoch sa jeho život opäť ocitol na hrane. V pätnástich rokoch havaroval, keď sa ponáhľal pomôcť svojej sestre. Nehoda, ktorá sa stala pri Humennom, ho priviedla na tri mesiace na oddelenie ARO. Počas klinickej smrti mal pocit, že „opustil telo“ a vnímal okolie z inej perspektívy. Tvrdí, že videl svoju matku v čakárni a zároveň počul hlas, ktorý mu jasne povedal, že ešte nenastal jeho čas.
Po tejto skúsenosti začal život vnímať s väčšou pokorou. Čekovský hovorí, že mal pocit, akoby ho „zhora na chvíľu zavolali“, aby pochopil svoj zmysel v širšom kontexte. Odvtedy sa snaží, aby jeho hudba nebola len produktom komerčného uvažovania, ale výsledkom úprimného tvorivého procesu. Upozorňuje, že „život premárnený s plnými vreckami peňazí“ nemá skutočnú hodnotu.
Dnes sa s pokorou označuje za „zamestnanca stvoriteľa“. Ako otec štyroch detí tvrdí, že práve rodina mu priniesla pokoj a vnútorné uzdravenie po všetkých životných ranách.
