Ešte pred pár rokmi sme o nej počúvali len v súvislosti s neposednými deťmi v školských laviciach. Dnes sa o ADHD (poruche pozornosti s hyperaktivitou) hovorí v každej kaviarni a na každom druhom profile na sociálnych sieťach. Kým časť verejnosti v tom vidí dôležité pomenovanie celoživotného trápenia, iní varujú pred nebezpečným trendom, ktorý z prirodzenej povahy robí diagnózu. Fakty sú však neúprosné: štatistiky hlásia masívny nárast prípadov a lekárne nestíhajú vydávať lieky.
Situácia v Spojenom kráľovstve slúži ako varovný signál pre celý svet. Odhaduje sa, že s touto vrodenou neuro-vývinovou poruchou žije takmer tri milióny obyvateľov. Podľa dát zverejnených inštitútom NIHR sa počet diagnostikovaných prípadov medzi rokmi 2000 a 2018 zvýšil astronomicky – až 20-násobne, píše portál Ladbible.
Ešte šokujúcejší je pohľad na predpisovanie farmaceutík. U mladých mužov vo veku 18 až 29 rokov zaznamenali odborníci až 50-násobný nárast receptov na stimulanty a iné liečivá určené na potlačenie symptómov ADHD. Natíska sa teda zásadná otázka: Skutočne sme ako ľudstvo náhle „ochoreli“, alebo sa len zmenili pravidlá hry?
Prečo zrazu všetci „máme“ ADHD
Lekár a spisovateľ Gavin Francis vo svojej najnovšej knihe The Unfragile Mind upozorňuje na dramatický posun v praxi. Žiadosti dospelých o psychiatrické vyšetrenie kvôli podozreniu na túto poruchu vyleteli z pôvodných troch percent na štvrtinu všetkých pacientov.
Odborníci sa zhodujú, že za tým stojí niekoľko kľúčových faktorov:
- Koniec stigmatizácie: Spoločnosť začala akceptovať inakosť v premýšľaní, tzv. neurodiverzitu.
- Dobiehanie minulosti: Mnohí dospelí až dnes zisťujú, že ich problémy v škole či v práci neboli len lenivosťou, ale prehliadanými symptómami.
- Lepšia diagnostika: Moderná medicína dokáže identifikovať poruchu aj tam, kde v minulosti lekári tápali.
Doktor Doug McKechnie zo štúdie UCL potvrdzuje, že hoci ADHD zostáva primárne detskou diagnózou, vlna dospelých pacientov je bezprecedentná. Presné príčiny tohto javu sú stále predmetom vášnivých debát.
Sú lieky skutočným riešením
Francis však do diskusie vnáša aj dávku potrebného skepticizmu. Tvrdí, že hranica pre stanovenie diagnózy sa za posledné tri desaťročia výrazne znížila. To, čo sa kedysi považovalo za temperament alebo osobnostnú črtu, dnes končí nálepkou v lekárskej správe.
Lekár varuje pred nekritickým predpisovaním chémie. Z vlastnej ambulantnej skúsenosti uvádza, že mnohým pacientom tabletky nepriniesli vytúženú úľavu. Podľa neho by sme sa mali pýtať, či sa nesnažíme liekmi riešiť skôr nároky moderného sveta, ktorému naše mozgy jednoducho nestíhajú sekundovať.
