Na úvod by som chcela povedať, že nie som žiadny islamofób, a na každé náboženstvo sa snažím pozerať s otvorenými a tolerantnými očami. Sama som kresťanka, luteránka, ako sa u nás na strednom Slovensku hovorí, a myslím si, že evanjelická cirkev je najviac „cool“ a „free“ čo sa týka odnoží kresťanských cirkví.
Som veriaca, rada chodím do kostola, nielen na omše, ale len si tak posedieť a nasať atmosféru, sem-tam sa pomodlím a dodržiavam všetky naše kresťanské sviatky. Myslím si, že väčšia Slovákov sú takí „leniví“ kresťania ako ja. Dodržiavanie tradícií pramení aj z národnej kultúry. Zároveň tým, že som logicky založený človek, ktorý má rád vedecky podložené fakty, sa na cirkev pozerám kritickým okom, no tiež som aj zvedavá na ostatné viery, ako napríklad islam, a ako to u nich funguje.
Po ôsmich rokoch v Turecku som zistila, že mi na islame nie je sympatické takmer nič, ale to môže byť spôsobené tým, ako je táto viera podaná ľuďmi. Ak vás teda zaujíma hlbšia sonda do islamu očami laika, určite si dočítajte tento článok až do konca. Naopak, veľmi sympatický mi je budhizmus a hinduizmus, aj keď sa možno nejedná o typickú vieru, skôr o filozofiu a životný štýl.
Čo si však myslím, že každú jednu vieru na svete by malo spájať Desatoro Božích prikázaní v nejakých obmenách, to je to univerzálne dobro, odkiaľ korene každej viery pramenia. No čím viac poznávam rôznych ľudí po svete, tým viac som presvedčená, že sa týchto univerzálnych pravidiel dobra držíme čoraz menej.
V Turecku je vraj 99 percent moslimov
Nie je, to je len vlhký sen pána prezidenta. Turecko je stále sekulárna krajina, teda NIE moslimská. Ako dlho to takto bude uvidíme v najbližších rokoch. Kto nevie, čo znamená slovo sekulárny, by si mal dať facku a ísť rýchlo googliť, pretože aj Slovensko je sekulárny štát. To znamená, že nie je viazaný žiadnou náboženskou ideológiou, zároveň zaručuje svojim občanom slobodu vierovyznania.
Turecko je teda sekulárne len na papieri, a to preto, že keď sa narodí človek tureckého občianstva, automaticky sa mu neskôr do občianskeho zapíše vierovyznanie – islam. Žiadna iná možnosť nie je povolená. Odtiaľ majú potom tie štatistiky, a ešte jedna vec – posledné roky prezident Erdogan udelil štátne občianstva státisícom utečencom zo Sýrie a Afganistanu, ktorí ako správni radikálni moslimovia skvelo doplnia rady ovečiek.
Turci za svoju sekularitu môžu ďakovať hlavne (a jedine) otcovi národa Ataturkovi, ktorý sa stal v roku 1923 prvým demokraticky zvoleným prezidentom. Vypisovať, čo všetko dokázal s dovtedy zaostalou Osmanskou ríšou pod krutovládou sultánov, by bolo nadlho, no povedzme si aspoň to, že jeho obrovská reforma zahŕňala prijatie latinskej abecedy, vzdelávanie obyvateľstva, ustanovenie parlamentu, položil základy demokratickej republiky po vzore európskych krajín, prijatie sekulárnych hodnôt a zároveň ako prvý v Európe udelil ženám aj možnosť právoplatne voliť.
Na týchto pevných základoch vyrástlo novodobé Turecko, aby sa potom posledných 20 rokov vracalo naspäť do stredoveku pod vládou „zástancu tradičných moslimských hodnôt“, prezidenta Erdogana.
Ja sama poznám Turkov, ktorí majú v občianskom zapísaný islam, no nijako ho nepraktizujú, dokonca poznám aj takých, ktorí prešli na kresťanstvo, aktívne ho praktizujú, no na papieri sú stále moslimovia. Vlaste ja osobne nepoznám ani jedného aktívne a radikálne islam praktizujúceho Turka, ale je to dosť možné preto, že sa im počas tých rokov aj aktívne vyhýbam.
My sme takí dobrí ľudia
Toto keď počujem niekoho povedať, tak sa mi zježia všetky chlpy a mám chuť utiecť. Moje zásadné pravidlo, ktoré som sa za tie roky naučila, znie – keď niekto o sebe tvrdí, že je dobrý človek, takmer to na 100 percent znamená, že ide o nie veľmi dobrého človeka s pokriveným charakterom. Dobrí ľudia to nemusia o sebe hovoriť, robia tak za nich ich skutky. Bodka.
V Turecku som práve často videla alebo počula, ako toto o sebe niekto tvrdí, veď predsa „ja sa modlím päťkrát denne, Alah to vidí“. To, že väčšinou ani nerozumejú čo odriekajú (áno, Turci sa stále modlia v arabčine, ktorej nijako nerozumejú, ale hlavne, že sa to naučili naspamäť) v mojich očiach z nikoho dobrého človeka nespraví. To je ako keď sme sa my kresťania ešte v stredoveku modlili v latinčine, nikto tomu poriadne nerozumel, hlavne že mali „odmodlené“.
Nič nie je čiernobiele
Samozrejme, nechcem hádzať všetkých Turkov do jedného vreca, poznám veľa vzdelaných a scestovaných miestnych ľudí, ktorí praktizujú islam a snažia sa podľa neho žiť, no nikoho tým neobťažujú. Môj hlavný problém pri islame je ten, že mám pocit, že si ho ľudia mylne interpretujú. Samotná myšlienka viery ako takej je šírenie dobra, a podstata veriť vo vyššie dobro, tým je v tomto prípade Alah, no ako to už býva zvykom, ľudia si po stáročia tieto myšlienky zradikalizovali a prispôsobili podľa seba a vlastnej kultúry.
Čo vidím posledné roky v Turecku pod vládou aktuálnej strany a prezidenta, je pretláčanie radikálnych myšlienok, stavanie mešít na každom rohu za štátne peniaze, no pritom ekonomika je v bankrote a inflácia dosahuje 80 percent, ženy sa zahaľujú stále viac a viac, no sú veľmi nešťastné a za chrbtom vás špinavo ohovárajú.
Muži sú nepríjemní, agresívni, pretože chudoba dosahuje hrozivé hranice, populácia je nevzdelaná, v regiónoch a v niektorých štvrtiach v Istanbule stále prevládajú dohodnuté manželstvá, v mene islamu ľudia otravujú nevinné pouličné psy (pretože Turecko má obrovský problém s pouličnými zvieratami – zase vizitka vlády), obetujú ovce na Sviatok obety tak, že zviera dlho trpí, kým pomaly nevykrváca, a to sa deje bez akýchkoľvek povolení či hygienických štandardov.
Turci posledné roky nenávidia všetko „zlo zo Západu“, broja voči kresťanom, LGBT, vzdelaným ľudom, židojašterom a všetkým novotám, ktoré sú v ich očiach zlom. Vláda to má skvele spočítané, veď predsa obrovská masa ľudí sa najlepšie manipuluje cez strach a vieru.
Na záver by som si dovolila jeden citát od neznámeho autora, ktorý sa mi veľmi páči: „Viera je ako penis, netreba ju strkať do detí, vystavovať na verejnosti alebo sa s ňou chváliť pred ľuďmi. Je to výsostne súkromná vec.“
