Manželia Monika Hilmerová a Jaro Bekr zažívajú v rodine obrovský smútok. Jaro sa podelil so smutnou správou. Prišiel totiž o milovanú maminu.
V pondelok večer publikoval na sociálnej sieti mimoriadne smutnú informáciu. Jarova mamina je už v nebi. Tam hore jej adresoval niekoľko vrúcnych slov, pri ktorých sa tisnú slzy do očí.
„Takto si ťa budem pamätať. Ako si sa smiala, ako si mi chcela dať po hlave, keď sme ti s bráchom robili nervy pri večeri a ja som sa uhol, ale rozbil som si obočie o hrnček a ty si hneď odpadla. Ako si rada spievala. Ako si mi rozprávala o svojom detstve, nie vždy jednoduchom. Ako si ma naučila najprv piecť bábovku a neskôr aj variť, lebo si hovorila, že „Muž musí vedieť variť a tancovať.“ Snáď som ti to splnil a bola si na mňa hrdá. Strašne som rád, že si poznala Moniku, Zarku, Lea a že oni mohli poznať teba,“ opísal pocity zronený Jaro.
Hore má bodyguardov
Koláž fotografií z detstva, na ktorých je Jaro so svojou maminou, dopĺňa ďalší text, v ktorom sa známy choreograf vyznáva z práve prežívaných pocitov.
„Od obeda chodím ako v opare. Horská dráha emócií, keď človek musí pomôcť vybavovať všetky formality, ktoré sú úplne chladné, a potom príde flashback, keď si vybavím situácie s tebou. Ten pocit, že kus zo mňa odišiel. Ten pocit definitívnosti. A ako ťa poznám, viem, že oddnes mám tam hore spolu s tvojou sestrou, mojou krstnou mamou nie že dvoch strážnych anjelov, ale bodyguardov,“ píše ďalej.
Jarovi počas písania textu prešli hlavou slová známej skladby. „Ako toto píšem, začala búrka a mne idú v hlave slová Stingovej pesničky Fragile. „On and on, the rain will fall. Like tears from a star, like tears from a star. On and on, the rain will say. How fragile we are, how fragile we are“ Mami, ďakujem!“,“ venoval úprimný odkaz mamine do neba.
Zvyk prázdneho taniera
Hoci Vianoce sú až o polroka, je jasné, že prázdny tanier pri štedrovečernom stole bude venovaný ďalšej osobe z ich rodiny. Jaro Bekr vo svojom článku pre portál Najmama v roku 2023 vysvetlil tradíciu ukladania jedného taniera navyše, než je počet hostí.
„Pri stole sme sedávali ôsmi – my štyria, čiže rodičia, brácho a ja, plus starí rodičia z otcovej strany a z maminej strany moja krstná mama a babka. Po večeri to u nás vyzeralo, ako keď sa stretnú anglická a talianska rodina. Monika dodnes nechápe, ako môžeme cez seba všetci naraz a nahlas rozprávať a pritom si rozumieť. […] Potom prišiel prvý prestretý tanier, pri ktorom nikto nesedel. Viem, že má byť pre pocestných, ale u nás mal iný význam. Mal som desať rokov, písal sa rok 1982 a dvadsiateho druhého decembra zomrela mamina mama. Ľudí pri stole postupne ubúdalo. Prestreté však pre nich ostáva každé Vianoce. Tento pre mňa krásny zvyk – prestierať jedno miesto pre tých, ktorí už nie sú medzi nami, a venovať im krátku spomienku – udržiavame dodnes, aj keď už sedíme pri stole štyria, ja, Monika a naše deti,“ ozrejmil rodinný zvyk.
