Prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič mu udelil v roku 2004 štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia. Do siene slávy vstúpil prostredníctvom udeľovania cien OTO za rok 2009.
V roku 2013 sa stal laureátom ocenenia Identifikačný kód Slovenska a o rok neskôr si 9. marca prevzal v Španielskej sále Pražského hradu Európsku cenu Trebbia 2014 za celoživotné dielo.
Odísť v pravý čas považuje tiež za umenie
Keď pred 37 rokmi zavesil herectvo na klinec, stiahol sa aj z verejného života. Vystúpenie na javisku si pripomenul v decembri 2024, kedy na pozvanie zavítal do Kabaretu Milana Markoviča, píše Plus 1 deň.
Najvernejší fanúšikovia ho privítali vrúcne a dlhým potleskom. „Ďakujem, ďakujem vám. Toto som už dávno nepočul,” povedal herec po aplauze.
S Milanom Markovičom si zaspomínali na celoživotnú kariéru, ale aj na pôsobenie v roli pedagóga na VŠMU. S divákmi viedol aktívnu komunikáciu, preto je pre fanúšikov velikána obrovský šok, že po troch mesiacoch odišiel do hereckého neba.
Mnoho hercov túži hrať pred divákmi do poslednej chvíle a zomrieť na javisku. Túto túžbu Štefan Kvietik nemal. Jeho vnuk, rovnako známy herec Matúš Kvietik, dávnejšie povedal, že od odchodu sa do divadla už nevracal na predstavenia. Podľa Štefana Kvietika vystihol pravý moment ukončenia herectva.
„Odísť v pravý čas považujem tiež za umenie. Pretože, ak trpí herec na javisku, tak trpí aj divák v hľadisku. Hoci je pravda, že keď pozerám dobrý film a vidím tam bravúrnych hercov, vravím si: „Byť tak medzi nimi!“ Napriek všetkému si myslím, že som odišiel v pravý čas,” povedal dávnejšie pre Nový Čas.
„Neodchádzal som zatrpknutý alebo urazený, alebo až taký urazený, ale mám svoje životné filozofie a jedna z nich je, že treba odísť vtedy, keď ťa potrebujú, nie vtedy, keď ťa nepotrebujú,“ dodal.
Galéria: Štefan Kvietik
Netúžil po návrate na dosky divadla
Dôvodom odchodu z dosiek národného divadla mali byť intrigy. „Každé vnútorné rozhodnutie má príčinu, a možno nie jednu. O príčinách sa nedá hovoriť v troch alebo štyroch vetách. Musím si dať prestávku a podľa okolností sa zachovám. Do SND sa však už určite nevrátim,“ vyjadril sa niekoľko dní po odchode pre SME.
Deň pred svojimi narodeninami, 9. mája 1996, si venoval nemilý darček k narodeninám. Šlo totiž o jeho derniéru v predstavení Beckett alebo Božia česť.
„Dal som si k nim krutý darček, bolo to moje posledné vystúpenie na týchto doskách. Mnohí o tom vedeli a niektorí ma čakali na vrátnici, keď sa o tom v ten večer dozvedeli,“ dodal.
Ako sám priznal o niekoľko rokov neskôr, neprejavil túžbu vrátiť sa do divadla. Na dôchodku si užíval voľné chvíle s rodinou.
„Nie. Niekoľkokrát som to hovoril a poviem to aj pri tejto príležitosti. Je úžasné, keď človek odchádza cez vrátnicu a vie, ako sa volá. Treba odísť vtedy, keď vás potrebujú a chcú, a nie vtedy, keď vás už nechcú. Nedám šancu sebe, ale hlavne tým, ktorí chodia do divadla, alebo pozerajú filmy, aby si povedali, bože, tak toto už nie,“ prezradil v relácii Aleny Heribanovej, Anjeli strážni, ktorú STVR v deň úmrtia reprízovala.
„Viem, že mi teraz chcete venovať anjelika a ten bude vedieť, dokedy ma má ochraňovať. On ten dátum vie. Necháme to na neho,“ dodal vtedy 80-ročný herec.
Na úmrtie skvelého herca reagovali aj slovenskí predstavitelia.
