Po revolúcii v roku 1989 sa Havel začal skloňovať ako možný prezident. Michal Horáček v knihe Polojasno spomína, ako Havel reagoval na návrh Michaela Kocába, aby prijal túto funkciu: „Čo to vravíš? Olga by sa so mnou hneď rozviedla.“
Keď sa o chvíľu na to spýtali Olgy, zasmiala sa: „Vašek s kamarátmi chodí do Rybárny za roh – myslíš si, že by to mohol robiť ako prezident? Vyzeralo by to smiešne. Asi by som sa s ním naozaj rozviedla.“ Nakoniec sa nerozviedli a Havel sa stal prezidentom, a ona prvou dámou.
Namiesto riflí a svetra prišli kostýmy a recepcie. Učila sa byť reprezentatívna, no nezabúdala na svoje korene. Bola noblesná, no stále si vedela zapáliť cigaretku a prehodiť neformálnu poznámku. Ľudia v nej videli nie výkladnú manželku prezidenta, ale ženu, ktorá má vlastný názor a silu postaviť sa aj svetu.
„Vedela zapôsobiť na ľudí, a to nielen svojim úsmevom, ale aj rozžiarenými očami, v ktorých sa iskrilo,“ opísal ju jej ochrankár Karel Knotek. „Nikdy mi nedala najavo, že jej moja prítomnosť prekáža,“ dodal.
Ticho pred posledným odchodom
V roku 1994 si zlomila ruku aj nohu. Diagnóza rakovina. O chorobe nechcela hovoriť. „To je parochňa, liečim sa,“ odvetila, keď ju niekto pochválil za účes. Zostala silná do poslednej chvíle. Pripravila novoročnú hostinu, uzavrela kapitoly svojej nadácie a zomrela doma, vedľa svojho muža. V tichosti, ako dáma. Bez zbytočného pátosu.
Všimli ste si, ako šikovne vedela zakryť zranenie na ľavej ruke? Mala len šestnásť, keď sa vážne poranila v Baťovej továrni – snažila sa opraviť zaseknutý lis, ktorý sa náhle spustil, a prišla o štyri prsty. Zranenie maskovala rukavicami, šatkou, vreckovkou, alebo si ruku jednoducho skrývala v tej pravej.
