Americký výtvarník Ron Piccirillo sa pokúša rozlúštiť záhadný význam jedného z najikonickejších diel svetového maliarstva. V obraze Mony Lisy, ktorý Leonardo da Vinci namaľoval pred vyše poltisícročím, tvrdí, že rozpoznal starostlivo ukryté tvary zvierat. Podľa jeho interpretácie sa medzi krajinárskymi prvkami v pozadí nachádzajú obrysy leva, opice, byvola, krokodíla a hada, pričom niektoré z nich akoby sa vznášali vo vzduchu. Jeho teória vychádza z myšlienky, že tieto symboly majú doplniť a prehĺbiť význam diela, ktoré podľa neho znázorňuje alegóriu závisti.
Piccirillo, ktorý pôsobí v New Yorku, svoju hypotézu podporuje výňatkami z denníkov samotného Leonarda da Vinciho. V nich našiel návody, ako dielo pozorovať z netradičných uhlov.
Práve to ho priviedlo k objavu, ktorý považuje za kľúčový – keď obraz otočil na bok, jeho pohľad zachytil obrys levovej hlavy.
„Vo chvíli, ako obrátil obraz na bok, si prvýkrát všimol hlavu leva. Potom som si všimol byvola a bol som prekvapený. Nemohol som uveriť tomu, na čo sa pozerám. Uvedomil som si, že toto je to, čo som hľadal,“ priznal.
Následne si všimol ďalšie zvieratá, ktoré podľa neho nebolo možné zazrieť pri bežnom pozorovaní.
Symbolika týchto skrytých tvarov má byť dôkazom toho, že renesanční umelci do svojich diel vkladali viacvrstvové odkazy, ktoré divák objaví len vtedy, ak vie, kde hľadať, uvádza portál Daily Mail.
„Pri výskume som si vzal obraz Mony Lisy, položil som ho na stranu a všimol som si, že je na ňom tvár opice a hlava leva. Obe maľby sa pri pohľade na dielo nachádzajú vľavo od Mony Lisy, teda v oblasti, kde sú vyobrazené hory. Lev aj opice sa pritom pozerajú smerom doprava,“ pokračoval.
Pri ďalšom skúmaní Piccirillo narazil na pojem „bod D“, ktorý Leonardo uvádzal ako ideálny uhol pozorovania. Spočiatku mu tento koncept nedával zmysel, no napokon dospel k názoru, že išlo o praktické odporúčanie, ako minimalizovať rušivé svetelné odlesky. V čase, keď maliari pracovali výhradne s prirodzeným osvetlením, sa totiž pri nesprávnom uhle mohli strácať detaily.
Leonardo týmto spôsobom podľa Piccirilla umožnil divákovi zažiť dielo čo najvernejšie – a možno taktiež odkryť niečo, čo pri bežnom pohľade unikne.
Hoci jeho objav vzbudil pozornosť, nestretol sa len s nadšením. Kritici z radov odborníkov na dejiny umenia zostávajú voči jeho interpretácii skeptickí. Profesorka Evelyn Lincoln z Brownovej univerzity upozorňuje, že takéto výklady sú často výsledkom subjektívneho vnímania. Domnieva sa, že opotrebovanie starých malieb môže vytvárať vizuálne ilúzie, ktoré nie sú výsledkom zámeru autora, ale skôr optickým klamom. Okrem toho nesúhlasí ani s Piccirillovým tvrdením o závisti ako ústrednej téme obrazu – podobné interpretácie totiž podľa nej používa pri viacerých dielach bez jasného opodstatnenia.
Napriek tomu Piccirillo nepochybuje o svojej verzii a trvá na tom, že jeho objav vrhá na Monu Lisu úplne nové svetlo. Aj keď jeho hypotéza rozdeľuje umeleckú obec, otvára diskusiu o tom, aké tajomstvá ešte môžu driemať pod povrchom najslávnejších obrazov histórie.
