Znie to ako zlý vtip. Vonku mrzne, radiátory idú naplno a vy sa trasiete v zimnej bunde, no fyzika tvrdí opak: práve teraz sa naša planéta rúti do „horúceho náručia“ svojej hviezdy.
Logika bežného človeka dostáva zabrať, pretože vrchol zimy na severnej pologuli koliduje s momentom, keď sme k zdroju tepla najbližšie. Píše o tom aj imeteo.sk.
Už 3. januára 2026 dosiahne Zem bod svojej dráhy známy ako perihélium. V tento deň nás od žeravej gule bude deliť najmenšia možná vzdialenosť v roku. Rozdiel oproti letnému maximu (aféliu) nie je zanedbateľný – sme bližšie o celých 2,5 milióna kilometrov.
Prečo nás teda toto priblíženie neugriluje, alebo aspoň nezohreje? Vesmírna mechanika v tomto prípade ignoruje vzdialenosť a hrá podľa úplne iných pravidiel.
Sklon diktuje teplotu, nie kilometre
Ak by o ročných obdobiach rozhodovala len vzdialenosť od Slnka, január by bol mesiacom plaviek a opaľovacích krémov pre celú planétu. Realita je však taká, že rozdiel vo vzdialenosti medzi najbližším a najvzdialenejším bodom dráhy predstavuje len mizivé tri percentá. To na zásadnú zmenu klímy nestačí.
Skutočným vládcom teplomerov je sklon zemskej osi. Tá je vychýlená o 23,5 stupňa, čo spôsobuje, že slnečné lúče dopadajú na zemský povrch pod rôznymi uhlami.
Aktuálne sa severná pologuľa od Slnka odvracia. Lúče k nám prichádzajú šikmo, strácajú intenzitu a musia prekonávať hrubšiu vrstvu atmosféry. Zatiaľ čo my mrzneme, južná pologuľa je k Slnku natočená priamo a užíva si horúce leto, hoci je planéta ako celok rovnako blízko k hviezde.
Zima utečie rýchlejšie vďaka gravitácii
Januárové priblíženie má však jeden príjemný vedľajší efekt, ktorý si málokto uvedomuje. Fyzikálne zákony, ktoré pred storočiami definoval Johannes Kepler, sú neúprosné: planéta sa nepohybuje po svojej elipse konštantnou rýchlosťou.
Keď sa Zem blíži k Slnku, gravitácia šliapne na plyn. V perihéliu letíme vesmírom najrýchlejšie z celého roka. Naopak, v júli, keď sme najďalej, planéta spomalí.
Tento „gravitačný prak“ spôsobuje, že zima na severnej pologuli je o štyri až päť dní kratšia než leto. Prežívame ju totiž v čase, keď Zem okolo Slnka doslova prefrčí.
Nič netrvá večne, ani januárový chlad
To, že sme k Slnku najbližšie práve v čase, keď na severe vládne mráz, je len dočasná kozmická náhoda. Obežná dráha Zeme nie je dokonalý kruh, ale elipsa s malou excentricitou, ktorú v priebehu vekov deformujú gravitačné sily obrov ako Jupiter a Saturn.
Dátum perihélia sa preto v kalendári pomaly posúva. Dnes pripadá na začiatok januára, krátko po zimnom slnovrate. Naši vzdialení potomkovia okolo roku 6430 však zažijú tento jav až v čase marcovej rovnodennosti.
