Snahy uzdraviť ľudí pomocou orgánov, telesných tekutín či tkanív zvierat sú neoddeliteľnou súčasťou histórie medicíny.
Vlani rezonoval vedeckým svetom prípad pacienta, ktorému bola transplantovaná prasacia pečeň. Prehľadný článok Pavla Šilhána o tom informoval v marci. Medicína s orgánmi iných živočíšnych druhov experimentuje už veľmi dlho. Samozrejme s trochu rozporuplnými výsledkami. Informuje seznam.cz. Zrejme budete prekvapení informáciou, že korene týchto spôsobov liečenia siahajú až do 17. storočia, kedy boli vykonané prvé krvné transfúzie. V 19. storočí došlo na transplantácie kožných štepov, najčastejšími darcami boli veľmi prekvapivo žaby. Lekári sa pokúšali transplantovať aj rohovku a samozrejme celé orgány, či už išlo o srdce alebo pečeň. Tak poďme trochu zablúdiť do histórie.
Transfúzia jahňacej krvi
Vôbec prvá krvná transfúzia bola podľa prameňov vykonaná v roku 1665 medzi dvoma psami. Len o dva roky neskôr 15. júna 1667 zdokumentovali francúzski lekári Jean-Baptiste Denis a Paul Emmerez prvý tzv. xenotransfúziu. Darcom bolo jahňa a príjemcom pätnásťročný chlapec. Podľa dochovaných zdrojov mal zákrok úspech a pacient sa zotavil.
Podobne to bolo o pár mesiacov neskôr. 23. novembra 1667 anglický lekár Richard Lower použil na transfúziu dvadsaťdvaročného mladíka aj jahňaciu krv. V tom čase neexistovali žiadne postupy, ktorými by sa dalo zabrániť zrážaniu odobratej krvi. Transfúzia teda musela prebiehať priamo od darcu k príjemcovi. Možno to teraz znie, ako keby možnosť podať človeku jahňaciu krv bola úplne funkčná. Prax vtedajších lekárov ale jasne vypovedá o rade úspešných a nemalom množstve neúspešných zákrokov. Samotná skutočnosť, že francúzsky parlament v roku 1670 transfúzie zvieracej krvi zakázal, hovorí za všetko.
Máte hrošiu kožu?
Celkom určite nie, rozhodne nie v tom medicínskom zmysle slova. V 19. storočí by sa vám ale ľahko stalo, že pokiaľ by nejaké rozsiahle poranenia vyžadovalo použitie kožného štepu, pokúsili by sa vám vtedajší lekári implantovať štep zvierací.
❓Could putting animal organs inside people be the future of medicine?This week saw the first successful transplantation of a pig’s heart into a human.David Bennett, 57, was so sick that regulators granted exceptional approval of the procedure🧵👇https://t.co/V7BpQL50Kl pic.twitter.com/Y5wNfoNSr5— The Telegraph (@Telegraph) January 14, 2022
A to buď tak, že na postihnuté miesto rovno aplikujú odobraný kúsok kože, prípadne sa vykonávali zákroky, počas ktorých boli darca a príjemca nejakú dobu (spravidla niekoľko dní) pevne pripútaní k sebe s tým, že štep bol umiestnený na tele darcu, avšak z časti stále pripojený k príjemcovi, aby sa zvýšila pravdepodobnosť správne vaskularizácie, tzn. prekrvenie darovaného tkaniva organizmom príjemcu.
Asi netreba zdôrazňovať, aký komfort pociťoval pacient pripútaný niekoľko dní napríklad k ovci. Ako darcovia sa používali aj mačky, kurčatá či holuby – každopádne obvykle zvieratá so srsťou alebo perím, čo nebolo samozrejme nijako ideálne. V tomto smere sa javil ako vhodnejší štep zo žabej kože.
Pramene jasne ukazujú, že úspešnosť takýchto zákrokov, tzn. prenosu zvieracej kože na človeka, bola vtedy veľmi nízka. Nikdy sa nejednalo o štep, ktorý by vydržal trvalo. Mohol ale poskytnúť šancu hojenia tkaniva krytého aspoň dočasne ochrannou vrstvou náhradnej kože.
Prasačí pohľad na svet
Písal sa rok 1824, keď lekár Franz Reisinger navrhol nahradiť ľudskú rohovku postihnutú zákalom zdravou rohovkou vhodného zvieracieho darcu. Prvý taký zákrok potom v roku 1838 vykonal v New Yorku Richard Kissam. Bez akejkoľvek anestézie transplantoval skoro slepému mladíkovi časť prasacej rohovky, ktorú prichytil v každom oku dvoma stehmi. Mladík takmer okamžite začal vidieť. Bohužiaľ sa počas dvoch týždňov rohovka zakalila a stav pacienta vrátil k pôvodnému stavu. Do mesiaca potom došlo k vstrebaniu štepu.
Až o 65 rokov neskôr bola potom vykonaná prvá transplantácia ľudskej rohovky, čo odštartovalo o niečo sľubnejší smer.
Omladenie pomocou semenníkov šimpanzov
Sergej Voronoff chirurg ruského pôvodu, ktorý v osemnástich rokoch emigroval do Francúzska, bol nielen priekopníkom v xenotransplantáciách, ale aj dobrým obchodníkom. Už v dvadsiatych rokoch minulého storočia vytušil veľký potenciál v najrôznejších omladzovacích procedúrach. V rokoch 1917 až 1926 vykonal viac ako päťsto transplantácií štepov tkaniva semenníkov oviec, kôz a býkov, kedy darcom bolo zviera mladé a príjemcom naopak starnúce.
Transplantace zvířecích varlat boháčům.Francouzský doktor ruského původu Sergej Voronoff (1866-1951) nabízel boháčům transplantaci varlat popravených vězňů. Jelikož měl ale málo „dárců“, nakonec se rozhodl používat varlata opičí, kterých měl z nějakého důvodu dostatek (!) pic.twitter.com/5bGinfiiUM— Kabinet Kuriozit (@KKuriozit) September 7, 2023
Výsledky ho natoľko povzbudili, že 12. júna 1920 vykonal prvú xenotransplantáciu štepu zo semenníkov šimpanza do miešku ľudského pacienta. O tri roky a mnoho ďalších takýchto operácií neskôr mu už na kongrese chirurgov v Londýne skladali hold jeho kolegovia. Voronoff sa chválil tým, že jeho pacienti po zákroku nielen zlepšia svoju sexuálnu výkonnosť, ale progres je vidieť aj v kognitívnych funkciách (najmä v oblasti pamäte), fyzickej výkonnosti a celkovej kondícii. Len vo Francúzsku bolo začiatkom tridsiatych rokov viac ako 500 mužov, ktorí tento zákrok podstúpili. A tisíce ďalších po celom svete.
Avšak už v 40. rokoch sa odborníci zhodli na tom, že Voronoff je predovšetkým brilantný businessman. Prišli s jasnými dôkazmi, že zvieracie tkanivo nemôže v ľudskom organizme týmto spôsobom reagovať. Štiep sa buď vstrebe alebo odhojí. Všetky účinky, o ktorých Voronoff horlivo rozprával, boli následne priradené placebo efektu.
Chcete šimpanziu obličku alebo snáď srdce?
V šesťdesiatych rokoch minulého storočia prišiel doktor Keith Reemtsma s myšlienkou, že by nádejou pre pacientov trpiacich zlyhaním obličiek mohla byť transplantácia obličiek primátov. V tejto dobe už za sebou lekári vo Francúzsku či USA mali niekoľko úspešných transplantácií obličiek od ľudských darcov. Bohužiaľ ale ešte nebola dostupná kvalitná imunosupresívna liečba, takže pacienti často umierali počas niekoľkých mesiacov. Navyše bol značný problém získať vhodný orgán.
Reemtsmy bol toho názoru, že šimpanz ako evolučne blízky druh by mohol byť vhodným darcom. Vykonal celkom 13 transplantácií. Pri každom zákroku vždy transplantoval obe šimpanzie obličky. Väčšina jeho pacientov počas jedného až dvoch mesiacov po zákroku zomrela z dôvodu odhojenia orgánu alebo komplikácií spojených s infekciami.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
