Predstava o dokonale guľatej planéte s rovnomernou príťažlivosťou patrí skôr do zjednodušných učebníc pre základné školy než do reality. V skutočnosti sa gravitačné pole Zeme vlní a mení podľa toho, čo sa skrýva hlboko pod našimi nohami.
Najväčšie prekvapenie si príroda prichystala priamo pod zamrznutou Antarktídou, kde sa nachádza takzvaná gravitačná diera. Táto neviditeľná anomália spôsobuje, že veci sú tu o niečo ľahšie a oceán sa správa spôsobom, ktorý popiera bežnú logiku o hladine morí. Sila, ktorá nás drží na zemi, tu jednoducho stráca dych kvôli neustálemu tancu hornín v hlbinách zemského plášťa. Píše o tom topky.sk.
To, čo vnímame ako stabilnú gravitáciu, ovplyvňuje najmä hustota podzemných masívov a rotácia samotnej planéty. Pod najchladnejším kontinentom sveta je však hmota rozložená tak neobvykle, že príťažlivosť tu dosahuje svoje globálne minimum.
Hoci ide o rozdiely, ktoré bežný človek váhou nepocíti, pre svetové oceány ide o zásadný faktor. Voda má totiž prirodzený sklon utekať tam, kde ju planéta priťahuje silnejšie.
Okolo brehov Antarktídy preto hladina mora paradoxne klesá. Celý tento proces pripomína obrovskú priehlbinu, z ktorej voda odteká smerom k oblastiam s masívnejšími podzemnými štruktúrami.
Bez tejto gravitačnej anomálie by hladina južných morí siahala podstatne vyššie, než vidíme dnes. Za týmto úkazom stoja milióny rokov extrémne pomalých pohybov v útrobách Zeme, ktoré formovali dno našej planéty dlho predtým, než sa na nej objavil prvý človek.
Otrasy pôdy osvetlili tmu v hĺbke tisícok kilometrov
Zmapovať niečo také neuchopiteľné, ako je gravitačné pole pod kilometrami ľadu, si vyžadovalo technológiu pripomínajúcu sci-fi. Profesor geofyziky Alessandro Forte z Floridskej univerzity spojil sily s Petrom Glisovičom z parížskeho Inštitútu fyziky Zeme, aby vytvorili trojrozmerný model zemského vnútra. Namiesto tradičných lúčov využili vlny, ktoré po svete posielajú zemetrasenia.
Vlny zo seizmických otrasov fungujú ako baterka v úplnej tme. Prechádzajú rôznymi vrstvami hornín rôznou rýchlosťou, čím vedcom umožňujú poskladať detailný obraz o tom, kde je zemská kôra hustá a kde naopak redšia.
„Predstavte si, že robíte CT vyšetrenie celej Zeme, ale nemáte röntgenové lúče ako v ordinácii lekára. Máte však zemetrasenia. Seizmické vlny poskytujú ‚svetlo‘, ktoré osvetľuje vnútro planéty,“ vysvetlil proces Forte. Vďaka týmto dátam dokázali simulovať vývoj planéty až do čias, keď po nej kráčali dinosaury.
História zamrznutého kontinentu sa prepisuje v hlbinách
Výsledky simulácií ukázali, že gravitačná diera pod južným pólom nebola vždy taká výrazná. Pred 70 miliónmi rokov išlo o nevýraznú odchýlku, no pred približne 50 až 30 miliónmi rokov začala anomália prudko naberať na sile.
Práve toto obdobie sa zhoduje s časmi, kedy Antarktída prešla drastickou premenou a pokryli ju obrovské ľadové štíty. Vedci sa teraz snažia pochopiť, či práve dynamika vnútra planéty nebola tým spúšťačom, ktorý zmenil klímu celého kontinentu.
Lepšie porozumenie vzťahu medzi tým, čo sa deje tisíce kilometrov pod povrchom, a stabilitou ľadovcov je pre nás dôležitejšie, než sa zdá. Pohyby v zemskom plášti priamo ovplyvňujú gravitáciu, tá následne hýbe hladinou oceánov a to všetko vplýva na to, ako rýchlo sa topia polárne čiapky.
Cieľom odborníkov je rozlúsknuť hádanku, ktorú Forte zhrnul do jedinej otázky: „Ako súvisí naša klíma s tým, čo sa deje vo vnútri našej planéty?“ Odpoveď možno čoskoro nájdeme v mapách neviditeľných síl, ktoré tiahnu Antarktídu smerom k stredu Zeme.
