Rok 2005 sa zapísal do histórie nielen ako moment rozhodnutia o dejisku Hier XXX. olympiády, ale aj ako ukážka, že aj poznámka o jedle môže ovplyvniť geopolitickú bitku. Dvadsať rokov od historického hlasovania v Singapure sa opäť vraciame k súboju Londýna a Paríža.
6. júla 2005 bolo v Raffles City Convention Centre v Singapure cítiť napätie. Päť svetových metropol – Londýn, Paríž, New York, Madrid a Moskva, sa uchádzalo o to, aby hostili olympijské hry v roku 2012, pripomína portál Športweb.
V realite sa však všetko sústredilo na súboj dvoch rivalov: Londýna a Paríža. Ich súboj nebol len o infraštruktúre či sľuboch, ale o hlboko zakorenenej historickej rivalite, ktorú nezmiernili ani desaťročia diplomatických snáh.
Olympiáda ako geopolitický nástroj
Olympijské hry už dávno nie sú len športovým sviatkom. Sú arénou, v ktorej sa odohrávajú súboje o globálnu prestíž, národnú hrdosť, ekonomické benefity aj diplomatické pozície.
Keď Medzinárodný olympijský výbor v roku 2003 otvoril kandidatúru pre Hry 2012, prihlásilo sa deväť miest. Do konečného finále sa však dostali len Londýn, Paríž, New York, Madrid a Moskva. Avšak hlavnými favoritmi boli Londýn a Paríž.
Londýnsku kampaň viedol Sebastian Coe, bývalý olympijský víťaz, ktorý presviedčal MOV víziou obnovy zanedbaného East Endu a zmysluplného odkazu hier: „Olympiáda je viac než hry. Je to šanca zmeniť svet,“ hlásil.
Parížska kampaň však stála na istote: pripravenosť, tradícia a šarm samotného mesta. Prezident Jacques Chirac vtedy tvrdil: „My máme Stade de France, máme históriu, máme Paríž – mesto, ktoré svet miluje.“
História v pozadí
Súboj Londýna a Paríža sa však nedal vnímať bez historického kontextu. Ango-francúzska rivalita siaha až do Stredoveku, od Storočnej vojny cez napoleonské ťaženia až po súperenie o koloniálne impériá.
Moderné dejiny toto rozdelenie len prehĺbili. V roku 2005 bola geopolitická situácia napätá najmä kvôli vojne v Iraku – Británia ju podporovala a Francúzsko rázne odmietalo.
Chiracova urážka
Tesne pred hlasovaním sa však udial incident, ktorý mohol nečakane ovplyvniť konečný výsledok. Počas summitu G8 v škótskom Gleneagles Jacques Chirac v rozhovore s Vladimirom Putinom a Gerhardom Schröderom vtipkoval na účet britskej kuchyne: „Nemôžete dôverovať ľuďom, ktorí varia tak zle. Po Fínsku je britská kuchyňa najhoršia v Európe. Ich jediný prínos je choroba šialených kráv.“
Sebastian Coe pritom reagoval pokojne, no výstižne: „Nech si Chirac myslí, čo len chce. My bojujeme za olympiádu, nie za Michelinove hviezdy.“
Britská tlač však zareagovala veľmi rýchlo a nekompromisne. V časopise The Sun kričal titulok: „Chirac uráža naše jedlo. A čo naše olympijské šance?“ Daily Mail dodal: „Nech sa hanbí!“
Konečné rozhodnutie
V deň hlasovania, 6. júla 2005, sa však karty obrátili. V poslednom kole získal Londýn 54 hlasov, Paríž 50. Rozdiel štyroch hlasov pritom mohla spôsobiť práve táto nevinná poznámka. Získanie olympiády bolo pre Londýn historickým triumfom.
