Za rezerváciu termínu k lekárovi prostredníctvom internetu si pacienti čoraz častejšie priplácajú desiatky eur. Ďalších niekoľko eur zaplatia za organizáciu pacientov v čakárni a k tomu ešte pripočítajú drobné sumy za rôzne administratívne úkony počas návštevy ordinácie. Rozsah poplatkov, ktoré ordinácie vyberajú, je pestrý a len minimálne regulovaný.
Výška a typ týchto platieb závisia najmä od rozhodnutia konkrétneho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, upozorňuje denník Pravda. Verejný ochranca práv upozorňuje, že situácia je natoľko vážna, že sa môže stať prekážkou pre ľudí, ktorí z dôvodu neprehľadnosti a nepredvídateľných nákladov radšej lekára ani nevyhľadajú. V mnohých prípadoch musí pacient zaplatiť už pred samotným vstupom do ordinácie.
Na internete dnes fungujú desiatky služieb, ktoré za určitý poplatok sprostredkujú objednanie termínu k lekárov, či už ide o špecialistu, alebo praktického lekára. Pacienti, najmä v urgentných prípadoch, sú často ochotní zaplatiť, pretože si cenia svoj čas.
Problémom je, že takéto poplatky sa nevyberajú len za skoré termíny, ale aj za objednávky na bežné vyšetrenia, ktoré sú dostupné až o niekoľko mesiacov. Niektoré ordinácie dokonca prestali používať pevné linky, takže telefonická rezervácia už nie je možná. Pacient si musí buď osobne počkať, alebo si zaplatiť, aby sa vôbec dostal do systému.
Ambulantní poskytovatelia tieto poplatky vysvetľujú ako spôsob manažovania pacientov. Podľa ich tvrdení lekári a zdravotné sestry pracujú naplno a na zamestnanie administratívnej pracovníčky jednoducho nie sú financie. Preto sa radšej rozhodnú preniesť systém objednávania na externé služby, pričom náklady spojené s touto službou znáša pacient. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vo svojej výročnej správe uviedol, že v posledných rokoch sa objavilo viacero prípadov, keď lekári požadovali platby, ktoré nesúviseli priamo so zdravotnou starostlivosťou. Argumentovali pritom zvýšenými nákladmi na prevádzku.
Systém poplatkov pacientov zneisťuje
Pacienti sa musia pripraviť aj na to, že priamo v ordinácii môžu zaplatiť viac, ako očakávali. Podľa prieskumu Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou má každý tretí pacient skúsenosť s poplatkami v zdravotníckych zariadeniach. Až 75 % opýtaných uviedlo, že si priplatili za ošetrenie u zubára, pričom tretina respondentov uviedla platbu u špecialistu. Približne rovnaký podiel ľudí (35 %) spojil návštevu polikliniky s nutnosťou priamej platby.
Analýza od Advance Healthcare Management Institute (AHMI) zároveň poukazuje na to, že priemerná platba u všeobecného lekára je približne 10 eur, zatiaľ čo špecialisti (mimo stomatológie) vyberajú priemerne 17 eur za jednu návštevu. Zdravotnícki analytici zdôraznili, že výška týchto platieb je pomerne rovnaká bez ohľadu na región Slovenska či príjmovú skupinu pacientov. Dokonca aj ľudia s čistým mesačným príjmom do 600 eur čelili rovnakým poplatkom. Až 35 % z tejto príjmovej skupiny priznalo, že za posledný rok museli návštevu lekára odložiť, pretože sa obávali vysokých nákladov alebo si ich v danom čase nemohli dovoliť.
Napriek tomu, že absolútna výška poplatkov sa nemusí zdať dramatická, ďalším zásadným problémom je ich nečitateľnosť a nepredvídateľnosť. Denník Pravda už pred polrokom upozornil na prípad cudzinky, ktorá za očkovanie namiesto bežných 20 eur zaplatila až 70 eur. Dôvodom bol príplatok za komunikáciu v anglickom jazyku. AHMI označuje túto situáciu ako „poplatkové peklo“.
Pacienti sa podľa ich výskumu obávajú, že pri konkrétnom lekárovi nezistia dopredu, aké poplatky ich čakajú, prípadne či vôbec nejaké budú. Takmer 90 % respondentov vyjadrilo súhlas s tvrdením, že poplatky sú netransparentné a líšia sa od ambulancie k ambulancii – takmer polovica súhlasila úplne a ďalších 39 % skôr súhlasilo.
Tvorivosť ambulancií pri nastavovaní cien
Na problematiku neformálneho vyberania peňazí od pacientov sa zameral aj verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský. Podľa neho jeho úrad opakovane dostáva sťažnosti na podobné praktiky v ambulanciách.
Ombudsman upozornil, že nejde len o faktickú nedostupnosť zdravotných výkonov, ktoré majú byť podľa zákona hradené z verejného poistenia, ale aj o to, ako si jednotliví poskytovatelia „vymýšľajú“ svoje cenníky. V týchto cenníkoch sa totiž často nachádzajú položky, ktoré nemajú oporu v platných právnych predpisoch, sú nejednotné, zle definované, alebo predstavujú výkony, ktoré by mali byť súčasťou hradeného zdravotného úkonu.
Dobrovodský konštatuje, že k tomu prispieva aj slabá kontrola nad tým, ako si ambulancie svoje cenníky nastavujú. Súčasná legislatíva síce umožňuje vyberať poplatky mimo rámca zdravotnej starostlivosti, no túto oblasť prakticky nik neriadi. Zákon síce jasne stanovuje, že zdravotníci nemôžu účtovať za úkony, ktoré sú hradené zo zdravotného poistenia – napríklad za recept, kúpeľný návrh či výmenný lístok – ale v praxi sa tieto pravidlá často obchádzajú.
Čo na to ministerstvo zdravotníctva?
Ministerstvo zdravotníctva objasnilo, že poplatky sa môžu vyberať iba za výkony a služby, ktoré sú uvedené v cenníku v súlade s platnou legislatívou. Lekár je navyše povinný za každý takýto príjem vystaviť pokladničný doklad a zaevidovať ho vo svojom účtovníctve. Konkrétny zoznam služieb, ktoré nespadajú pod zdravotnú starostlivosť, si však vytvára každý prevádzkovateľ ambulancie individuálne. Výšku poplatkov, ktoré uvedie vo svojom cenníku, následne oznámi pacientovi pred vyšetrením alebo pri jeho príchode do ordinácie.
