Slovensko sa dnes nachádza v situácii, keď každé rozhodnutie o verejných financiách môže mať dlhodobé následky. Krajina čelí riziku konsolidačnej únavy – stavu, keď ľudia aj politici strácajú vôľu pokračovať v ozdravovaní rozpočtu.
Tento jav môže byť podľa neho nebezpečnejší než samotný deficit, pretože vedie k rezignácii a strate cieľa. Ako hovorí Ekonóm Martin Šuster z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť pre peniaze.sk: „Konsolidačná únava by bola strata odhodlania populácie aj politických elít pokračovať v ozdravovaní verejných financií.“
Problémom nie je len nedostatok peňazí, ale aj absencia dlhodobej vízie. Ak spoločnosť prestane veriť, že reformy majú zmysel, ozdravovanie sa zastaví. Krátkodobá úľava môže priniesť pocit pokoja, no o pár rokov sa krajina prebudí s ešte väčšími problémami. Šuster preto prirovnáva Slovensko k skupine turistov, ktorí v snehovej búrke strácajú smer a vzdávajú sa – unavení a premrznutí.
13. dôchodky ako symbol ústupkov
Jedným z najvýraznejších príkladov politických ústupkov sú práve 13. dôchodky. Ich zavedenie síce prinieslo rýchly popularitný efekt, no zároveň aj dlhodobý tlak na rozpočet. Podobne ako ďalšie sociálne balíčky, ide o typické „náplasti“, ktoré síce krátkodobo pomôžu jednej skupine, no oslabujú celkový efekt ozdravných opatrení.
Takéto rozhodnutia vyvolávajú dojem, že štát dokáže pomáhať všetkým bez ohľadu na to, koľko to stojí.
Realita je však iná:
- 13. dôchodky nemajú krytie v rozpočte, čím sa zvyšuje deficit.
- Rodinné balíčky či vlaky zadarmo pridávajú ďalšiu záťaž.
- Rozširovanie predčasných dôchodkov znižuje počet pracujúcich, ktorí do systému prispievajú.
Každá „náplasť“ tak v konečnom dôsledku zvyšuje tlak na verejné financie. Krajina namiesto ozdravenia oslabuje svoju stabilitu a posúva problém do budúcnosti.
Potreba vízie namiesto populizmu
Ekonómovia zdôrazňujú, že Slovensko potrebuje jasný plán – nie len pre jedno volebné obdobie, ale na celé desaťročie. Stabilita verejných financií sa nedá dosiahnuť sériou krátkodobých gest. Naopak, vyžaduje si spoločenskú dohodu o tom, čo chceme dosiahnuť a aké obete sme ochotní priniesť.
Podľa Šustera z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť by mala vláda predstaviť realistickú stratégiu, ktorá by obsahovala:
- cieľ znížiť deficit v horizonte piatich až desiatich rokov,
- politickú zhodu naprieč stranami,
- ukončenie praxe kompenzačných balíčkov, ktoré deformujú reformy.
Ak sa táto vízia nenájde, hrozí, že Slovensko skončí v podobnej pasci, v akej sa ocitlo Grécko po odmietnutí reforiem – namiesto odpočinku nasledovalo ešte viac bolestivých opatrení. Aj preto sa čoraz častejšie hovorí, že zrušenie 13. dôchodkov nie je otázkou „či“, ale „kedy“. Bez odvážnych rozhodnutí sa totiž nedá zabezpečiť udržateľná budúcnosť verejných financií ani dôstojný život budúcich generácií.
