Z pohľadu Moskvy slúži kontrola nad Donbasom viacerým navzájom prepojeným vojenským cieľom. Ich korene ležia v historických bezpečnostných úzkostiach aj v súčasných schopnostiach projekcie moci.
Región poskytuje Rusku kľúčový strategický priestor na jeho juhozápadnom krídle a rieši to, čo ruská vojenská doktrína označuje za základnú zraniteľnosť. Ide o absenciu prirodzených bariér naprieč rozsiahlymi euroázijskými stepmi, ktoré historicky umožňovali invázie na územie Ruska.
Analytici uvádzajú, že logika územného nárazníkového pásma je hlboko zakorenená v ruskej strategickej kultúre už od cárskeho obdobia. Vníma východnú Ukrajinu ako nevyhnutný ochranný priestor proti tomu, čo Moskva po roku 1997 považuje za „obkľučovanie zo strany NATO“ a postup západnej vojenskej infraštruktúry smerom k ruským hraniciam.
Donbas je navyše kľúčový pre súvislý pozemný koridor spájajúci územie Ruska s anektovaným Krymom. Kontrola nad Donbasom a južných častí Zaporožskej a Chersonskej oblasti odstraňuje závislosť od zraniteľného Kerčského mosta, námorných trás a leteckých spojení. Bez tohto koridoru je ruská kontrola nad Krymom neistá a ekonomicky nákladná.
V posledných mesiacoch Moskva dokonca deklarovala plány na vytvorenie rozšírenej „nárazníkovej zóny“ na severovýchode Ukrajiny. Mala by zahŕňať časti Sumskej, Charkovskej a Dnipropetrovskej oblasti.
Koncept je prezentovaný ako obranná nevyhnutnosť na ochranu ruských pohraničných regiónov pred ukrajinskými dronovými a delostreleckými útokmi. Predstavuje strategické odôvodnenie hlbšej územnej expanzie nad rámec ukrajinských oblastí, ktoré v roku 2022 Rusko formálne anektovalo v rozpore s medzinárodným právom.
Doktrína nárazníkovej zóny umiestňuje územia pod ruskou kontrolou za hranice medzinárodne uznávaných hraníc Ruska, pričom zároveň zachováva naratívnu pozíciu Kremľa o obrannom charaktere jeho konania.
Ukrajinská perspektíva: kľúčová obranná infraštruktúra a terén
Z perspektívy Ukrajiny, súčasná línia bojov v Donbase predstavuje „pevnostný pás“ zahŕňajúci sofistikovanú obrannú architektúru vybudovanú po prvej agresii Ruska v roku 2014.
Po oslobodení Slovjanska, Kramatorska, Družkivky a Kosťantynivky z rúk separatistov v roku 2014, ukrajinské sily systematicky vybudovali opevnenia. Tie premenili tieto mestské centrá na to, čo vojenskí analytici označujú ako „pevnostný pás“.
Táto 50-kilometrová obranná línia, tiahnuca sa od Slovjanska a Kramatorska na severe po Družkivku a Kosťantynivku na juhu, predstavuje rozsiahly projekt s viacerými vrstvami protitankových priekop (dva až tri metre hlbokých a do troch metrov širokých), pásma ostnatého drôtu, betónovými protitankovými zátarasami, mínovými poľami a zemnými valmi.
Niektoré z týchto miest sa vyvinuli do tzv. „baštových miest“, ktoré kombinujú vojenskú logistickú infraštruktúru s obranným priemyslom podporujúcim operácie na fronte.
Strategická hodnota pevnostného pásma nevyplýva len zo samotných inžinierskych prác, ale aj z topografických prvkov, ktoré zvýhodňujú obrancov. Bývalý šéf kancelárie na nemeckom ministerstve obrany Nico Lange zdôrazňuje, že dobytie tohto pásma by si od Ruska vyžadovalo roky trvajúce ofenzívne operácie a viedlo by k obrovským ľudským aj materiálnym stratám. Inštitút pre štúdium vojny (ISW) odhaduje, že ruský postup smerom na Pokrovsk, mesto s rozlohou približne 23 štvorcových kilometrov, si vyžiadal takmer dva roky bojov. Naznačuje tak, že dobytie zvyšku Doneckej oblasti by ruským silám zabralo ďalšie dva roky „za veľmi vysokú cenu“.
Donbas ako determinant prežitia ukrajinského štátu
Ukrajinský pevnostný pás v Donbase predstavuje kľúčovú vojensko-strategickú prekážku. Ak by ruské sily prerazili a obsadili pozície pozdĺž hraníc Doneckej oblasti, ukrajinské jednotky by boli nútené budovať nové obranné línie desiatky či stovky kilometrov na západ. Podľa Inštitútu pre štúdium (ISW) vojny sa ide o územia, ktorých terén je na obranu málo vhodný.
Tu sa skrýva dôvod, prečo Ukrajina nechce za žiadnu cenu odstúpiť celé územie Donbasu Rusku, v rámci Amerikou navrhovanej dohody o prímerí. Ak dnes ukrajinská armáda stratí jednu či niekoľko pozícií v rámci obranného pevnostného pása, stále sa môže preskupiť na inej pozícii, ktorá predstavuje dobrý obranný strategický bod.
Takým spôsobom sa Ukrajinci bránia v Donbase už dlhé štyri roky. Z vojenského hľadiska jedenásťročné investície Ukrajiny do pevnostného pásma vytvorili obrannú infraštruktúru, ktorú podľa súčasnej miery opotrebovania Rusko nedokáže dobyť bez rokov trvajúcich ofenzívnych operácií za cenu stoviek tisíc obetí.
Ak by Ukrajina odovzdala svoj obranný pás, v prípade budúcej ruskej agresii, jej nové obranné línie by viedli cez otvorené polia. Strata pevnostného pása by neznamenala len územný ústupok. Bola by vojensko-strategickou katastrofou, ktorá by vystavila rozsiahle roviny strednej Ukrajiny budúcej ruskej ofenzíve.
Ukrajina čelí existenčnej voľbe. Buď prijať územné straty výmenou za americké bezpečnostné záruky s neistou trvácnosťou, alebo sa usilovať o zmrazenie konfliktu na dnešnej frontovej línii, ktoré by zachovalo teoretickú územnú celistvosť, no inštitucionalizovalo by rozdelenie krajiny, alebo pokračovať v bojoch v nádeji, že dlhodobé straty napokon prinútia Rusko rokovať za priaznivejších podmienok.
Všetky z týchto možností so sebou nesú vážne riziká a neisté vyhliadky na úspech.
