Chrápanie je schopné spoľahlivo vyrušiť každého, kto spí v jeho blízkosti, samotný chrápač však zvyčajne nerušene pokračuje v spánku. Aj keď ide často o veľmi intenzívny zvuk, jeho mozog ho v noci prakticky „vypne“. Odborníci vysvetľujú, že dôvodom nie je znížený sluch ani zvyknutie si na hluk, ale spôsob, akým mozog počas spánku vyhodnocuje podnety z okolia.
Chrápanie patrí medzi najrozšírenejšie nočné rušivé prejavy a dotýka sa miliónov ľudí na celom svete, najmä partnerov chrápajúcich osôb, uvádza Daily Mail. Zvláštnosťou je, že človek, ktorý hluk vydáva, sa naň väčšinou nezobudí, hoci rovnaký zvuk by u iného človeka vyvolal okamžitú reakciu. Uši pritom zostávajú počas spánku aktívne a zachytávajú zvuky, no mozog si selektuje, ktorým z nich prisúdi význam.
Počas spánku funguje akýsi ochranný mechanizmus, ktorý oddeľuje dôležité a potenciálne nebezpečné signály od tých, ktoré nepredstavujú hrozbu. Nečakané a nepravidelné zvuky, ako krik, silné údery či plač dieťaťa, dokážu človeka rýchlo prebrať. Naopak, opakujúce sa a jednotvárne podnety, medzi ktoré patrí aj vlastné chrápanie, mozog vyhodnotí ako neškodné a potlačí ich do úzadia.
Významnú rolu zohráva aj to, že chrápanie vzniká v tele samotného človeka. Mozog ho preto vníma skôr ako súčasť vnútorného prostredia než ako niečo prichádzajúce zvonka, čo by mohlo predstavovať ohrozenie. Nemá teda dôvod spúšťať poplachovú reakciu a prebudiť organizmus, hoci hluk môže byť pre okolie mimoriadne rušivý.
Odborníci však upozorňujú, že úplné ignorovanie zvuku neznamená, že spánok nie je narušený. Chrápanie môže spôsobovať krátke, niekoľkosekundové výpadky v spánkových fázach, takzvané mikroprebudenia, ktoré si človek neuvedomuje. Tie môžu viesť k tomu, že spánok nie je dostatočne kvalitný, čo sa následne prejaví únavou, zníženou pozornosťou či horšou koncentráciou počas dňa.
V niektorých prípadoch môže byť chrápanie aj príznakom vážnejších ťažkostí, napríklad spánkového apnoe, pri ktorom dochádza k opakovaným pauzám v dýchaní. Aj v takýchto situáciách mozog často reaguje len minimálne a človek si ráno nevie vysvetliť, prečo sa cíti nevyspatý.
Z pohľadu neurovedy je teda chrápanie ukážkou toho, ako sa mozog snaží chrániť kontinuitu spánku. Podnety, ktoré vyhodnotí ako známe a bezpečné, jednoducho potláča, aj keď sú pre okolie mimoriadne rušivé.
