Juraj Kukura, herec
Pribinov kríž I. triedy – za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky
Juraj Kukura sa narodil 15. marca 1947 v Prešove. Po ukončení stavebnej priemyslovky v Bratislave vyštudoval herectvo na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) v roku 1973. Svoju hereckú kariéru odštartoval v roku 1966, keď ho už ako 19-ročného obsadili do filmového spracovania románu Margity Figuli Tri gaštanové kone.
Bol jedným z hercov legendárneho bratislavského Divadla na Korze, ktoré však v roku 1971 ukončilo svoju činnosť pod tlakom silnejúcej normalizácie. Stal sa členom divadelného súboru Novej scény a v roku 1976 prešiel do umeleckého súboru Činohry Slovenského národného divadla (SND).
V tom čase bol zároveň jedným z najobsadzovanejších filmových a televíznych hercov – okrem iného k jeho popularite prispeli seriály Straty a nálezy (1974) či Sedem krátkych rokov inžiniera Hagaru (1977), ale aj umelecky ladené snímky, ako napríklad Mário a kúzelník podľa prózy Thomasa Manna (1976). Film bol ocenený Striebornou nymfou na Medzinárodnom televíznom festivale v Monte Carle v Monaku. Za svoj výkon vo filme Stíny horkého léta (1977) dostal Kukura v roku 1978 Cenu za mužský herecký výkon na festivale v Karlových Varoch.
V roku 1984 nakrúcal v zahraničí film Via Mala, pričom ho v Československu vyhlásili za emigranta a odsúdili ho na 3,5 roka väzenia za opustenie republiky. Kukura zostal za hranicami, pôsobil v nemeckých divadlách Münchner Kammerspiele v Mníchove, neskôr v Schauspielhaus v Hamburgu. Hosťoval aj v ďalších prestížnych zahraničných divadlách.
Na Slovensko sa vrátil až v roku 1990 po Nežnej revolúcii. V súčasnosti je riaditeľom bratislavského Divadla Aréna, kde sa uvádzajú inscenácie svetových autorov. Priestor Arény poskytol aj na letnú Detskú Univerzitu Komenského.
Za postavu Martina v inscenácii Koza alebo Kto je Silvia bol umelec ocenený cenou Dosky 2004 za najlepší mužský herecký výkon. V roku 2014 v 14. ročníku odovzdávania cien Ankety Osobnosť Televíznej Obrazovky (OTO) uviedli Kukuru do Siene slávy. Dňa 26. júna 2015 sa Kukura zaradil medzi osobnosti svetovej a československej kinematografie, ktoré sa môžu hrdiť prestížnym ocenením medzinárodného filmového festivalu Art Film Fest Hercova misia.
Prof. Ing. arch. Dr. Alfred Piffl, architekt a pamiatkar
Pribinov kríž I. triedy in memoriam – za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky
Alfred Piffl sa narodil 13. júna 1907 v Kerharticiach (dnes súčasť mesta Ústí nad Orlicí, Česká republika).
Absolvoval štúdium architektúry na Českom vysokom učení technickom (ČVUT) v Prahe. V roku 1947 vyhral konkurz na miesto profesora dejín architektúry na Slovenskej vysokej škole technickej (SVŠT, dnes Slovenská technická univerzita, STU) v Bratislave, kde potom pôsobil desať rokov až do svojho zatknutia a uväznenia.
V rokoch 1950 až 1952 bol prvým dekanom Fakulty dejín architektúry a pozemného staviteľstva SVŠT. Počas pôsobenia na Slovensku sa významnou mierou zaslúžil o obnovu mnohých pamiatkovo hodnotných objektov či komplexov, podieľal sa na podkladoch, na základe ktorých boli Banská Bystrica a Banská Štiavnica vyhlásené za mestské pamiatkové rezervácie.
Začal sa spolu s Jankom Alexym angažovať pri obnove Bratislavského hradu, ktorý bol ruinou od ničivého požiaru 28. mája 1811, keď v objekte sídlila vojenská posádka. Pôvodne sa uvažovalo okrem iného o zbúraní ruín a o výstavbe univerzitného mestečka na tomto mieste.
Alfred Piffl sa záchrane hradu venoval spolu so študentmi od roku 1953 a 1. decembra 1955 odovzdali prezidentovi Československej republiky Antonínovi Zápotockému návrh obnovy Bratislavského hradu ako najväčšej rekonštrukcie historického objektu vo vtedajšej ČSR. Politická podpora pre tento projekt však slabla, až napokon Piffla v auguste roku 1957 odsúdili na dva roky väzenia na základe vykonštruovaného obvinenia z poburovania a ohovárania spriatelenej mocnosti.
Po prepustení sa k prácam na Bratislavskom hrade už nedostal, odňali mu všetky akademické tituly a zakázali vstup na fakultu. Zamestnanie našiel v bratislavskej panelárni a v stavebnom podniku v Pezinku. Napokon o jeho odbornosť prejavili záujem archeológovia a poskytli mu možnosť vedecky pracovať pri dokumentácii nálezov na Devíne, Vodnej veži v Bratislave a Gerulaty v bratislavskej mestskej časti Rusovce.
Architekt, pamiatkar Alfred Piffl zomrel 26. júna 1972 v Bratislave. Napísal niekoľko kníh a je autorom viac ako tisícky obrazov, kresieb a litografií. Od roku 1991 nesie jeho meno ulica v Petržalke.
PhDr. Eva Kowalská DrSc., historička, členka Učenej spoločnosti Slovenska
Pribinov kríž II. triedy – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry
Eva Kowalská sa narodila 17. augusta 1955 v Bratislave. Po vyštudovaní odboru história – filozofia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK) bola na fakulte internou ašpirantkou, titul Kandidát vied získala v roku 1985 prácou Vznik a vývoj systému ľudového školstva na Slovensku koncom 18. a na začiatku 19. storočia.
Kowalská sa vo svojej sfére zaoberá cirkevnými a kultúrnymi dejinami raného novoveku. Absolvovala dlhšie odborné pobyty v Lipsku, Mainzi, Göttingene i vo Viedni. Dosiahla členstvá v Slovensko-rakúskej komisii historikov, Rakúskej spoločnosti skúmania 18. storočia a je korešpondujúca členka Juhonemeckej historickej komisie. Doma je činná v Učenej spoločnosti Slovenska a v Slovenskej historickej spoločnosti. Pravidelne sa zúčastňuje na významných medzinárodných projektoch a v zahraničí má vysokú mieru publikovania aj citácií.
Eva Kowalská pôsobí od roku 1983 v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV). Od roku 1996 aj v jeho vedeckej rade a od roku 2002 ako členka Kolégia SAV pre kultúrno-historické vedy. Od roku 2006 garantuje doktorandské štúdium na externom vzdelávacom pracovisku ústavu v odbore slovenské dejiny. Členkou redakčnej rady Historického časopisu je od roku 1997 a od roku 2003 je v Rade štátneho programu „Aktuálne otázky vývoja spoločnosti na Slovensku“. Napísala dve monografie, päť kapitol v kolektívnych monografiách, tri učebné texty i 110 vedeckých štúdií a odborných článkov.
Eva Kowalská získala dve prémie Literárneho fondu, v roku 2002 za odbornú a vedeckú publikáciu Evanjelické a. v. spoločenstvo v 18. storočí a v roku 2009 (Uhorská rapsódia). Pamätnými medailami ju ocenili Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici a Prešovská univerzita v Prešove.
Prof. PhDr. Ján Michálek DrSc., etnológ, folklorista, univerzitný pedagóg a vedec
Pribinov kríž II. triedy in memoriam – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti kultúry
Ján Michálek sa narodil 12. marca 1932 v Brezovej pod Bradlom. Vyštudoval históriu a národopis na Filozofickej fakulte UK (FiF UK) v Bratislave a až do roku 2004 pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na Katedre etnológie a muzeológie FiF UK.
V spolupráci s popredným anglistom Jozefom Olexom publikoval v roku 1960 preklad medzinárodného katalógu rozprávok (A. Aarneo – S. Thompson – The Types of the Folktales, 1928). Stál pri zrode edície Ľudové umenie na Slovensku vo vydavateľstve Tatran. Editoval viacero lokálnych a regionálnych monografií napríklad Liptovská Teplička (Košice 1973), Stará Turá (1983), Brezová pod Bradlom (1970, 1998), Ľud hornádskej doliny (Košice 1989) a viaceré zborníky z vedeckých podujatí. Je autorom 20 hesiel v Encyklopédii ľudovej kultúry Slovenska I., II. (Bratislava 1995) a v Slovenskom biografickom slovníku (Martin 1987 – 1992).
Michálek pôsobil aj ako člen viacerých redakčných rád odborných periodík a dlhoročný člen vedeckých rád a komisií na udeľovanie vedeckých hodností na Filozofickej fakulte UK a v Slovenskej akadémii vied (SAV). Patril k zakladajúcim členom Slovenskej národopisnej spoločnosti, ktorá vznikla v roku 1958. Zdobili ho aj členstvá v medzinárodných vedeckých, pedagogických i redakčných inštitúciách a radách.
Ján Michálek písal tiež skriptá i učebné texty a po 50-ročnej pedagogickej kariére odovzdával kolegom a študentom svoje znalosti ako emeritný profesor. Zomrel 10. októbra 2020 v Bratislave.
Jeho vedeckú a organizačnú činnosť a významnú úlohu v zakladaní a rozvoji etnografického odboru ocenili viaceré inštitúcie pamätnými plaketami a medailami. Univerzita Komenského mu udelila Zlatú medailu UK.
Prof. MUDr. Zoltán Oláh, DrSc., lekár, oftalmológ
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, občiansky – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí
Zoltán Oláh sa narodil 27. apríla 1931 v Komárne. Rozhodol sa pre štúdium medicíny na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského (LFUK) v Bratislave, štúdium úspešne absolvoval v roku 1956.
Po krátkom pôsobení v Anatomickom ústave LFUK (1956 – 1957) prestúpil na Očnú kliniku LFUK, kde v rokoch 1957 až 1968 pracoval ako odborný asistent, neskôr ako docent (1969 – 1976). Pritom v rokoch 1968 až 1974 zastával aj funkciu zastupujúceho prednostu na Očnej klinike LF UK v Martine.
Od roku 1976 nastúpil do funkcie vedúceho Katedry oftalmológie LF UK a prednostu I. Očnej kliniky Fakultnej nemocnice (FN) a LF UK v Bratislave. V roku 1981 ho prezident menoval riadnym univerzitným profesorom oftalmológie. V tejto funkcii pôsobil do roku 1997, potom bol profesorom na Klinike oftalmológie LF UK a od roku 2007 je emeritným profesorom.
Bol členom Slovenskej oftalmologickej spoločnosti, ktorú neskôr viedol, pôsobil na viacerých prestížnych vedeckých pracoviskách vo svete. Prof. MUDr. Zoltán Oláh, DrSc. bol jedným zo zakladateľov oftalmomikrochirurgie, najmä v oblasti inovácie operácie katarakty a implantácie vnútroočnej šošovky, operácií glaukómu, komplikovanejších úrazov oka, odlúpenej sietnice a vnútroočných nádorov. Bol pionierom v zavádzaní laserovej chirurgie a výpočtovej techniky do dennej praxe.
Na domácich a zahraničných fórach predniesol vyše 450 prednášok a publikoval 261 odborných článkov. Je autorom, respektíve spoluautorom niekoľkých učebníc pre vysoké i stredné školy vrátane slovenskej učebnice Očného lekárstva a ďalších vyše 20 knižných publikácií a monografií. Získal viaceré vyznamenania, v roku 2017 ho Slovenská lekárska spoločnosť zaradila do Dvorany slávy slovenskej medicíny.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
