Margita Kocková, účastníčka protifašistického odboja a SNP
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, vojenský, in memoriam – za mimoriadne zásluhy o demokraciu a jej rozvoj, ľudské práva a slobody a ich ochranu
Margita Kocková sa narodila 28. mája 1911. Patrila k popredným priekopníkom protifašistického odboja a SNP v Rožňavskom okrese. Od septembra 1940 začala vyučovať na Ľudovej škole v Gemerskej Polome. Podľa archívnych dokumentov mala už pred príchodom do Polomy pravidelné úzke kontakty s ilegálnymi pracovníkmi viacerých oblastí Slovenska. Hneď po príchode na jej nové pracovisko začala veľmi intenzívne vyvíjať kultúrnu i športovú činnosť medzi školopovinnou, ale najmä medzi dospelou mládežou. V rokoch 1942 – 1944 pravidelne organizovala zájazdy a exkurzie do Slavošoviec. Takto kryla svoju činnosť spojky medzi ilegálnymi organizáciami na Slovensku.
Po vypuknutí SNP odišla z Gemerskej Polomy do Slavošoviec, kde plnila pokyny vedúcich funkcionárov revolučných národných výborov i partizánskych štábov. Okrem politickej činnosti organizovala zbierky peňazí, ale najmä zbierky šatstva a bielizne, obuvi, obväzového materiálu a liekov i potravín pre bojujúce partizánske oddiely na Slavošovskej a Dobšinskej doline. Dňa 4. decembra 1944 obkľúčili Čiernu Lehotu fašistické vojská zo všetkých strán a v odpoludňajších hodinách ju obsadili špeciálne jednoty SS a Vlasovci. Partizánske oddiely boli nútené sa uchýliť do hôr.
Margita Kocková sa so skupinou partizánov dostala až do oblasti Polomky (bývalý okres Brezno, teraz okres Banská Bystrica). Tu ju ako anglicky plynule hovoriacu poverili sprevádzať anglo-americkú vojenskú misiu, ktorá sa ukrývala na chate nad Polomkou. Dňa 26. decembra 1944 fašistická špeciálna jednotka „Edelweiss“ prepadla chatu, v ktorej chytili všetkých členov misie, Margitu Kockovú aj kapitána Jána Staneka, veliteľa partizánskych jednotiek pri Telgárte. Padla do rúk fašistom, tí ju odvliekli do koncentračného tábora v Nemecku, kde ju mučili. Margitu Kockovú popravili 24. januára 1945 v Mauthausene.
Karol Pekník, generál, účastník SNP
Rad Ľudovíta Štúra I. triedy, vojenský, in memoriam – za mimoriadne zásluhy o obranu a bezpečnosť Slovenskej republiky
Karol Pekník sa narodil 20. apríla 1900 v Pezinku. Po gymnaziálnych štúdiách smerovali jeho kroky k vojenskému vzdelávaniu.
Do slovenskej histórie ako tvorca stratégie a taktiky ozbrojeného boja proti fašizmu počas Slovenského národného povstania (SNP). Aj keď je jeho meno menej známe v porovnaní s inými osobnosťami protifašistického odboja, zostali po ňom nazvané ulice v Bratislave a Pezinku.
Pekník bol dôstojníkom, telovýchovným náčelníkom a učiteľom predvojenskej výchovy v Bratislave-Petržalke. Od roku 1938 pôsobil ako major generálneho štábu, prednosta 4. oddelenia 6. divízie v Brne a výcvikovej skupiny zboru v Banskej Bystrici.
Pred vypuknutím SNP sa Pekník už v hodnosti plukovníka skontaktoval s protifašistickým odbojom. V čase ozbrojeného povstania bol členom štábu povstaleckej armády v Banskej Bystrici, vymenovali ho za veliteľa obrannej oblasti a od 4. septembra 1944 bol náčelníkom operačného oddelenia Veliteľstva 1. československej armády na Slovensku.
Pri ústupe z Donovál bol členom skupiny generálov Rudolfa Viesta a Jána Goliana, ktorá sa v núdzi na začiatku novembra 1944 ubytovala v Pohronskom Bukovci. Do obce vtrhli nemeckí vojaci, ktorí zadržali ukrývajúcich sa generálov. Neďaleko Svätého Ondreja nad Hronom (dnes časť obce Pohronský Bukovec) príslušníci Einsatzkommanda 14 zajali aj Pekníka. Pri pokuse o útek ho 1. novembra za dedinou zastrelili.
Slovenský brigádny generál Karol Pekník bol in memoriam v roku 1945 vyznamenaný Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom, Radom SNP 1. triedy, Štefánikovým pamätným odznakom 1. stupňa. V roku 1946 získal in memoriam Československý vojnový kríž 1939 a zároveň ho povýšili do hodnosti brigádneho generála.
Prof. RNDr. Anatolij Dvurečenskij, DrSc., matematik
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky
Anatolij Dvurečenskij sa narodil 16. apríla 1949 v Kysuckom Novom Meste. Jeho otec Vladimir Dvurečenskij (1899 – 1974) bol ruský exulant, ktorý prišiel do Československa z Francúzska v polovici 20. rokov 20. storočia a našiel si uplatnenie na Slovensku.
Anatolij Dvurečenskij vyštudoval gymnázium v Tornali a matematiku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium kombinácie odborov Pravdepodobnosť a matematická štatistika – ekonometria zavŕšil úspešne v roku 1972. V roku 1977 na Matematickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV) obhájil dizertačnú prácu s názvom Vyšetrovanie vlastností zovšeobecnených stavov na logike.
Po pôsobení na vedeckom pracovisku v Dubne pri Moskve sa v roku 1986 vrátil na Slovensko a v roku 1987 sa zamestnal v Matematickom ústave (MÚ) SAV.
Po politickom uvoľnení koncom 80. rokov medzi prvými začal spolupracovať so západnými vedeckými pracoviskami. Získal prestížne Humboldtovo štipendium na Univerzite v Kolíne nad Rýnom, kde strávil dva roky (1991 – 1992). V rokoch 2000 až 2001 opäť pôsobil v rámci Humboldtovej nadácie na Univerzite v Ulme.
V roku 1998 ho prezident SR vymenoval za univerzitného profesora. V roku 1999 sa stal riaditeľom MÚ SAV, pričom v tejto funkcii pôsobil 16 rokov. Popritom sa naďalej aktívne venoval vedeckej práci. Publikoval vyše 310 vedeckých prác venovaných aktuálnym problémom teórie kvantových logík, fuzzy množín a teórie hromadnej obsluhy.
V rokoch 1988, 1990, 1993, 1995 spoluorganizoval Zimné školy z teórie miery, na ktorých sa zúčastnili poprední odborníci z celého sveta. V roku 1998 bol členom organizačného tímu štvrtého svetového kongresu kvantových štruktúr v Liptovskom Jáne a v roku 2006 ôsmeho kongresu na Malte.
V roku 2003 ho zvolili za zakladajúceho člena Učenej spoločnosti SAV, v roku 2011 sa stal členom Európskej akadémie vied a umení. Pôsobí v redakčných radách viacerých vedeckých časopisov.
Prof., Ing. Juraj Sipko, PhD., ekonóm
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky – za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí
Juraj Sipko sa narodil 14. apríla 1952 v Kamienke. V rokoch 1975 – 1979 študoval na Obchodnej fakulte Ekonomickej univerzity v Bratislave a špecializoval sa na zahraničný obchod. Absolvoval viacero zahraničných študijných pobytov napríklad na Lomonosovovej univerzite v Moskve, americkom Massachusettskom technologickom inštitúte, Harvardovej univerzite či na Wharton School of Economics, ktorá je fakultou Pennsylvánskej univerzite.
Okrem inžinierskeho titulu dosiahol na Ekonomickej univerzite v roku 1990 aj titul PhD. a o štyri roky neskôr tiež titul docenta. V roku 2016 obhájil na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne titul profesora, pričom inauguračnú prednášku predniesol na tému Výmenný kurz a jeho vplyv na reálnu ekonomiku.
Začiatkom 80. rokov minulého storočia začal pôsobiť ako pedagóg na Ekonomickej univerzite. V rokoch 1994 – 2000 bol riaditeľom odboru medzinárodných vzťahov na Ministerstve financií (MF) SR. V rokoch 2000 – 2006 pôsobil na pôde Medzinárodného menového fondu. Bol aj hlavným vyjednávačom pri vstupe Slovenka do OECD a tiež členom pracovného tímu v prístupovom procese SR do Európskej únie (EÚ).
Ako docent na Vysokej škole manažmentu v Trenčíne pôsobil v rokoch 2006 – 2013. V období rokov 2007 – 2012 bol aj poradcom guvernéra Národnej banky Slovenska (NBS) a v rokoch 2008 – 2010 prodekanom pre vedu výskum na Paneurópskej vysokej škole v Bratislave. V rokoch 2014 – 2022 bol riaditeľom Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied (SAV). V súčasnosti je prezidentom Obchodného výboru a výboru pre riadenie fiškálnych a ekonomických pravidiel Európskeho hospodárskeho a sociálneho výboru so sídlom v Bruseli.
Je autorom dvoch vedeckých monografií, spoluautor 18 vedeckých monografií a viac ako 40 vedeckých článkov. V roku 1990 dostal cenu rektora Ekonomickej univerzity a v roku 2014 Zlatý Biatec za vedecký prínos v oblasti vývoja svetovej ekonomiky a riešenie finančnej krízy.
Prof. Lívia Ludhová, PhD., fyzička
Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, občiansky – za mimoriadne zásluhy o rozvoj Slovenskej republiky v oblasti vedy a techniky, ako aj za mimoriadne šírenie dobrého mena Slovenskej republiky v zahraničí
Lívia Ludhová sa narodila v roku 1973 v Bratislave. Jej otec Ľudovít Ludha bol členom speváckeho zboru Slovenskej filharmónie, matka Marta Ludhová vyučovala matematiku a fyziku. Spočiatku študovala geológiu na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, štúdium absolvovala v roku 1996. V roku 1998 získala titul PhD.
Neskôr svoj záujem presmerovala na výskum vesmíru a elementárnych častíc, čomu zodpovedal aj obsah jej práce, ktorou v roku 2005 získala titul PhD na univerzite vo švajčiarskom Fribourgu. Desať rokov pracovala na svetovo významnom vedeckom pracovisku v Gran Sasso v Taliansku.
Venuje sa výskumu elementárnych častíc, ako šéfka výskumného tímu sa zameriava na fyziku neutrín na pôde Jadrového výskumného centra v nemeckom Jülichu. Zároveň je profesorkou na univerzite v Aachene. Jej doménou je výskum nízkoenergetických neutrín prostredníctvom veľkoobjemových kvapalinových scintilačných detektorov. Má dlhoročné skúsenosti s meraním slnečných neutrín a geoneutrín.
Jadrová fyzička, geologička a profesorka fyziky Lívia Ludhová rada trávi voľný čas v prírode, pritom často vyhľadáva miesta s extrémne náročnými podmienkami, ako sú napríklad sopky alebo polárne oblasti. Rada spoznáva aj mestá a historické a umelecké pamiatky. Precestovala už 70 krajín sveta.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
