Bola to žena, ktorá sa do úlohy prvej dámy nikdy netlačila. Napriek tomu jej meno neoddeliteľne patrí k začiatkom Československa a k boju za rovnoprávnosť žien. Charlotta Garrigue Masaryková, rodáčka z Brooklynu, dokázala premeniť svoj osobný osud na príbeh neohrozenej manželky, odvážnej partnerky a zároveň ženy, ktorá sa aj napriek ťažkej chorobe stala inšpiráciou pre celé generácie.
S budúcim manželom Tomášom Masarykom sa Charlotta stretla v Lipsku v lete roku 1877. Mala už 27 rokov, bola sebavedomá a vzdelaná žena, ktorá vedela, čo od života očakáva. Masaryk tam študoval teológiu a filozofiu, popri tom pôsobil ako vychovávateľ v rodine bankára. Správa, že do mesta pricestuje dcéra americkej rodiny Garrigue, ho neobišla – a ich prvé stretnutie sa stalo osudovým. Charlotta ho zaujala svojou inteligenciou, rozhľadom a iným pohľadom na svet.
Kým Masaryk vyrastal v skromných pomeroch, ona pochádzala z bohatého prostredia. Aj preto ho fascinovalo, že medzi nimi vzniklo hlboké porozumenie.
Masaryk sa neskôr sám priznal, že bez podpory dobrodincov by sa stal pravdepodobne zámočníkom – no Charlotta mu do života priniesla silu a istotu, ktoré ovplyvnili aj jeho budúcu cestu.
Svadba, rodina a život vo Viedni a Prahe
Svadba sa konala v roku 1878 v New Yorku. Masaryk si z úcty k manželke pripojil jej priezvisko Garrigue, čím ukázal, aké dôležité miesto mala v jeho živote. Manželia žili najprv vo Viedni, kde sa im narodili prvé deti – Alice a Herbert. V Prahe potom pribudli Jan a Olga, dve ďalšie deti zomreli krátko po narodení.
Charlotta bola aktívna, energická a hoci sa starala o rodinu, Masaryk jej ochotne pomáhal – či už s kočíkom, kŕmením alebo prebaľovaním. Na tú dobu šlo o nezvyčajný jav. Keď v roku 1882 dostal Masaryk ponuku prednášať na univerzite v Prahe, rodina sa presťahovala a Charlotta sa okamžite pustila do učenia češtiny, spoznávania histórie a verejného života.
Charlotta bola nielen láskyplnou manželkou, ale aj neochvejnou oporou. Keď Masaryk vystúpil proti pravosti Rukopisov a neskôr sa zastal Žida Hilsnera, celá rodina čelila útokom a nepriateľstvu. Charlotta však stála pevne pri ňom. Zakázala mu uvažovať o emigrácii a rozhodne mu povedala: „Tvoje miesto je tu, musíš hájiť pravdu.“
Práve ona bola tou, ktorá ho udržiavala pri rozhodnutiach, ktoré ho preslávili ako muža zásad a odvahy. Hoci sama bojovala s depresiami a zdravotnými problémami, nikdy nezradila jeho ideály.
Choroba a ťažké roky vojny
Jej depresie sa prejavili už po druhom pôrode a postupne ju sprevádzali celý život. Keď vypukla prvá svetová vojna, Masaryk odišiel do exilu s dcérou Olgou, zatiaľ čo Charlotta zostala doma s ostatnými deťmi. Bola vystavená výsluchom, nátlaku a v roku 1915 dokonca zatkli ich dcéru Alicu. Charlottu zachránil od zatknutia len jej zdravotný stav.
Deväť mesiacov si s dcérou vymieňali listy, ktoré neskôr vyšli knižne pod názvom Dopisy do väzenia.
V roku 1918 sa po dlhých rokoch opäť stretla s manželom. Keď bol v novembri zvolený prezidentom, Charlotta sa stala prvou dámou Československa – hoci o tento titul nikdy nestála. Jej zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval, no aj napriek tomu bojovala za ženskú emancipáciu. Práve vďaka nej sa do prvej ústavy z roku 1920 podarilo zapracovať zásadu rovnoprávnosti žien a mužov.
Na verejnosti sa objavila naposledy počas Všesokolského zletu v roku 1920. Bola hrdá na to, že sa stala súčasťou českého národa – dokonca tvrdila, že chorál Ktož jsú boží bojovníci by bol vhodnejší ako hymna než „Kde domov můj“.
Posledný boj
Charlotta bola bojovníčkou, ktorá sa nikdy nevzdala – či už išlo o podporu manžela, starostlivosť o rodinu, alebo vlastný zápas s chorobou. V máji 1923 ju však skolila srdcová slabosť a následná mŕtvica. Na jej pohrebe zaznela okrem štátnej hymny aj jej obľúbená pieseň Ktož jsú boží bojovníci.
Masaryk o nej po jej smrti napísal: „Bola krásna, mala výbornú hlavu, lepšiu než ja. Bola nekompromisná a nikdy nesklamala. S ňou som dostal do života to najlepšie.“
