Riaditeľka CHKO Poľana sa v dokumente Lebo medveď delí nielen o svoj odborný pohľad na konfliktnú tému medveďov, ale aj o hlboký osobný príbeh. Vladimíra Fabriciusová vyrastala v horskom prostredí a v úteku pred drsnou realitou nachádzala útočisko v prírode. Dnes verí, že zmena prístupu k zvieratám aj k sebe samým je cestou k zmiereniu.
Kde sa stretá divočina s ľudským strachom
Dokumentárna séria Lebo medveď sa dotýka témy, ktorá rozdeľuje Slovákov. Jedná sa o spolužitie s medveďom hnedým. Fabriciusová zdôrazňuje, že spoločenská polarizácia vzniká aj kvôli nedostatku odborného hlasu v diskusiách, píše portál zenskyweb.sk.
„Myslím si, že dôvodom tej polarizácie je práve to, že nie sú prizývaní do diskusií skutoční odborníci, ktorí sa tej téme venujú dlhodobo. Nemyslím laikov, ktorí sa témou zaoberajú dva roky a nemajú problém prednášať na národných či medzinárodných konferenciách, poskytovať informácie na sociálnych sieťach. Myslím si, že to nie je správne. Mnohí ľudia, ktorí prezentujú, že chcú chrániť tento druh, sú na sociálnych sieťach veľmi agresívni. Samozrejme je veľká škoda, že medvede sa stali politickou témou,“ uviedla.
Riešením podľa nej nie je hystéria, ale vzdelávanie – pokojné, dostupné, aj pre deti. Práve preto verí, že dokument osloví širšiu verejnosť a prinesie potrebný dialóg.
„ Myslím si, že riešením by bola určite väčšia informovanosť, edukácia, možno aj formou kreslených filmov alebo krátkych reportáží pre deti, mládež a širokú verejnosť, ako aj odborné diskusie s naozajstnými expertmi, s rešpektovanými ľuďmi. Pevne verím, že aj séria Lebo medveď prispeje k osvete a aj k tomu, že sa ľudia zamyslia a možno sa budú pozerať na celú problematiku trošku inak. Verím, že tento rok bude rokom zmierenia, vzájomného rešpektovania a konštruktívnych riešení v manažmente medveďa hnedého, bez osočovania a hrubých slov,“ povedala.
Hora ako domov a zároveň cudzí priestor
Pre Vladimíru sú hory miestom bezpečia. Ako dieťa v nich hľadala únik pred ťažkou realitou, dnes do nich chodí naberať silu. No zároveň si všíma zmenu:
„Všímam si podobných ľudí, ktorí idú do hôr s pokorou, ale stretávam aj takých, ktorí sú v horách príliš sebavedomí a neúctiví nielen k prírode, ale k i ostatným turistom. Čo ich však k tomu vedie, to je ich… Vnímam na niektorých územiach zvýšený nárast turistov a keďže vyhľadávam samotu a ticho, pre úplné precítenie darov prírody a hôr, tak sa im zďaleka vyhýbam. Zvieratá nás občas zrkadlia a je na každom z nás, či to vidíme a či to chceme vidieť.“
Aj keď medvede čoraz častejšie prenikajú k ľuďom, príroda si podľa nej zaslúži rešpekt a nie silové riešenia. Ak by mala voľné ruky, vypustila by z debát agresiu a politiku a priviedla by k téme skutočných odborníkov.
„Ideálne podmienky by boli keby sa nikto na sociálnych sieťach, v médiách a na rôznych prednáškach, neurážal a nehral na odborníka a keby sa neviedli debaty v médiách, či v právnych procesoch, ktoré polarizujú spoločnosť, tu nie je víťaz, len porazený, tak človek ako aj medveď.“
„Myslím si, že problematika by sa dala vyriešiť tak, ako každá choroba, najprv by som sa spýtala, prečo ju mám a potom by som si ju liečila, pozrela by som sa, čím si ubližujem sebe ja, potom by som na sebe pracovala a zároveň by som požiadala toho najlepšieho lekára, aby mi pomohol vyliečiť sa, nie takého, ktorí kričí a obviňuje druhých, takého, ktorý ma vylieči.“
Zdieľala svoj vlastný príbeh ako liek
Tvorcovia dokumentu sa rozhodli ukázať aj jej osobný príbeh. Fabriciusová priznáva, že to nebolo jednoduché. Cítila, že nastal čas otvoriť sa a ukázať, že aj z bolesti možno vyrásť:
„Keď sa točil seriál, ja som ešte nevedela, aký bude scenár. Prioritne som do toho išla preto, aby sa natočili autentické zábery a aby verejnosť mala možnosť vidieť reálne problémy ľudí, ktorí už viac ako desať rokov prosia o pomoc, tak ochranári, ako aj ľudia na vidieku. Popri tom Miro s Marekom (režisér Miro Rema a kreatívny producent Marek Kučera-pozn.red.) točili aj môj životný príbeh, aspoň jeho časť. Išla som do toho preto, lebo som cítila potrebu zdieľať iným, že i keď „nám bolo naložené“, môžeme to bremeno odložiť a kráčať s ľahkosťou a radosťou, že nemusíme byť večné obete a máme zobrať svoj život do svojich rúk.“
Hovorí aj o potrebe hovoriť o samovraždách a o tom, ako si každý musí najskôr obľúbiť sám seba. „Veta: sme strojcami svojho šťastia – v nej je kryté oveľa viac.. V podstate celý náš zmysel života. Problematika samovrážd a ich príčin je stále tabu a pritom každý deň čítam, že to niekto vzdá. Mala som potrebu na to poukázať, ale hlavne ukázať cestu von. Pred piatimi rokmi som pochopila, že len ja sa môžem zmeniť, že všetka energia, ktorú som vkladala do toho, aby som bola inými ľúbená, je zbytočná, že v prvom rade, mám ľúbiť seba samú a až potom sa dejú zázraky.“
Veta „mám ľúbiť seba samú“ pre ňu znamená začiatok uzdravenia – v osobnom aj spoločenskom kontexte. „Cesta sebaprijatia je náročná, ale dáva neuveriteľnú slobodu. Keď sme schopní prijať seba s našimi svetlami i tieňmi, dokážeme prijať i iných, keď sa ľúbime, dokážeme si vytvoriť prirodzené hranice a dôverujeme vedomiu, že nás vedie bez ega v láske k nášmu šťastnému bytiu. Neviem, aké budú reakcie iných. Možno budem niektorým blízka, iným vzdialená. Som to však ja a pre mňa bola teraz veľká výzva, prijať seba takú aká som, lebo v niektorých momentoch sa v seriály vidím ešte v role obete a to je môj najväčší tieň, ktorý s láskou prijímam a dôverujem, že v tomto momente som už dospelá…Som vďačná, že som dostala reparát na život, že môžem meniť seba a tým sa mení celý môj svet.“
Ochrana prírody nie je len o zvieratách, ale aj o ľuďoch
Svoju prácu v ochrane prírody vníma ako nádhernú, aj napriek výzvam: „Práca nie je jednoduchá, občas robím aj s ľuďmi. Ale práca v ochrane prírody je krásna. Naozaj, snúbi sa v nej veľmi veľa pekného, pretože mať možnosť pôsobiť v tejto oblasti, spoznávať prírodu cez geológiu, faunu, flóru, je úžasné. A tým, že moja práca je aj manažérska, miestami je náročná, ale riadim sa rozumom a citom. Jedným z mojich hlavných manažérskych nástrojov je participácia – spolupráca, čo je, myslím, vidieť aj v dokumente. V práci sa snažím uplatňovať aj skúsenosti a vedomosti z osobnostného rozvoja. Také moje životné motto je, že si naozaj vážim každého človeka a snažím sa vidieť v ňom to dobré.“
Je presvedčená, že ak k sebe navzájom i k prírode pristúpime s rešpektom, aj medvede môžu opäť nájsť svoje miesto – a my svoje.
Návrhy Vladimíry Fabriciusovej na riešenie problému s medveďmi
- Zriadenie nezávislej odbornej komisie
Navrhuje vytvoriť profesionálnu skupinu odborníkov, ktorá by navrhla konkrétne sanačné, regulačné a preventívne opatrenia. Komisia by bola apolitická, uznávaná širokou verejnosťou a výlučne jej členovia by komunikovali s médiami – bez zásahov politikov. - Identifikácia skutočných príčin
Dôležité je podľa nej otvorene pomenovať, čo vedie k častejšiemu výskytu medveďov v blízkosti ľudských sídel. - Okamžitá likvidácia rizikových jedincov
Súbežne by sa mali odstraňovať tie medvede, ktoré predstavujú bezprostredné nebezpečenstvo pre ľudí – a to v úzkej spolupráci s odborníkmi a poľovníkmi. - Pomoc pre obyvateľov v ohrozených oblastiach
Zároveň by bolo potrebné zabezpečiť podporu pre ľudí, ktorí žijú dlhodobo v strachu a s obmedzenou slobodou pohybu. - Zákaz prikrmovania zveri
Navrhuje úplne zakázať prikrmovanie poľovnej zveri, ktoré môže nepriamo lákať medvede bližšie k obydliam. - Systematický výskum a zber dát
Odporúča zaviesť dlhodobý výskum medvedej populácie, jej zdravotného stavu a vplyvu na prírodu – vrátane zberu a analýzy dát, ktoré by boli sprístupnené verejnosti. - Vzdelávací a informačný kanál pre verejnosť
Chce zriadiť nový informačný kanál určený pre všetky vekové skupiny, ktorý by pútavou formou prinášal pravdivé a overené informácie o medveďoch, rizikách a navrhovaných riešeniach. - Regionálne komisie pre pravidelné hodnotenie
Navrhuje zriadiť odborné tímy v jednotlivých regiónoch, ktoré by každý rok zhodnotili aktuálnu situáciu a navrhli najvhodnejšie riešenia pre dané územie.
