Ján Lašák, brankárska legenda slovenskej hokejovej reprezentácie a držiteľ kompletnej medailovej zbierky z majstrovstiev sveta (MS), sa rozhodol prehovoriť o odvrátenej strane svojho úspechu. Hoci jeho kariéra bola synonymom fenomenálnych výkonov a tímových triumfov, za leskom medailí sa skrývalo obrovské psychické bremeno, ktoré ho priviedlo na pokraj vyhorenia a depresie. V MVP Talkshow Lašák otvorene priznal, že musel vyhľadať odbornú pomoc, aby sa dokázal vrátiť k radosti zo života.
Po zlatom (2002), striebornom (2000) a bronzovom (2003) období vstupoval slovenský tím do MS 2004 s mimoriadne vysokými očakávaniami. Tím hral suverénne a Lašák podával výkony svetovej extratriedy. S úspešnosťou zákrokov 95,38 % a štyrmi čistými kontami bol štatisticky najlepším brankárom celého turnaja. Napriek tomu tím po trpkej prehre v semifinále s Kanadou a následnej prehre v súboji o bronz s USA zostal bez medaily.
Hoci neúspech bol kolektívny, Lašák všetku vinu prevzal na seba. Práve tento moment považuje za začiatok svojho psychického pádu. „Po týchto majstrovstvách sa mi zmenil život. Tak veľmi som si dával za vinu, že som sklamal ľudí na Slovensku, až ma to stiahlo na úplné psychické dno,“ priznal 46-ročný gólman v MVP Talkshow.
Intenzita jeho sebakritiky bola taká devastačná, že presiahla rámec hokeja. „Dokonca som si začal vyčítať zodpovednosť za iné ľudské životy Slovákov. Strašne ma to tiahlo dole a odobralo mi to kus môjho života. Od vtedy som už len sledoval, ako mi začína upadať kariéra,“ doplnil Lašák.
Nekonečná sebakritika a strata radosti
Lašák si od tohto momentu kládol obrovskú, až nezdravú, zodpovednosť za šťastie celého národa. Tento prístup, živený neustálym tlakom a absenciou oddychu, ho neúprosne ťahal dole. „Stále som hľadal chyby len v sebe. Musí to mať istú hranicu, pretože veľká sebakritika dokáže veľmi ublížiť. Teraz to už viem, no vtedy som chcel nesmierne urobiť radosť ostatným ľuďom. Hovoril som si, že fanúšikovia čakajú len na MS, aby mohli byť šťastní a pyšní, a ja som im to nedoprial,“ pokračoval v emotívnej spovedi.
Počas dekády medzi rokmi 2000 a 2009 (medzi svojou dvadsiatkou a tridsiatkou) bol Lašák vyťažený do maxima, keď odchytal takmer všetky svetové šampionáty. Nepretržité vyťaženie a absencia adekvátneho oddychu si vypýtali krutú daň. V pamäti mu dodnes utkvelo, ako sa v Pardubiciach (kde neskôr získal majstrovský titul) snažil získať voľno: „Pamätám si akoby to bolo včera, že som po sezóne prišiel v Pardubiciach za trénerom s prosbou, že si potrebujem fyzicky aj psychicky oddýchnuť. Na to mi však povedal, že potrebujem kvalitnú letnú prípravu. Nemal som preto žiadne voľno.“
Úplné vyčerpanie a strata motivácie viedli k alarmujúcemu stavu, kedy sa tešil z neúspechu: „V ďalšej sezóne sme vypadli v playoff a ja som sa z toho tešil. To nie je normálne. Jednoducho som stratil radosť zo života. Úplne som vyhorel a zničilo ma to,“ priznal.
Pomoc psychologičky: „Vyčistila mi žalúdok“
Keď sa jeho mentálny stav ocitol na hrane, Lašák sa rozhodol hľadať odbornú pomoc, čo bolo kľúčové pre jeho záchranu. „Keď som bol na pokraji psychického zrútenia, tak som sa rozhodol vyhľadať odbornú pomoc. Dokonca som aj navštívil psychologičku v Košiciach, ktorá mi veľmi pomohla. Vyčistila mi žalúdok a poriadne mi vynadala za môj prístup k sebe samému. Až tam som pochopil, že nie je v mojich silách spraviť všetkých ľudí šťastnými,“ nadviazal Lašák. Po tomto zistení začal pracovať aj s mentálnym trénerom a osvojil si dôležitosť zdieľania problémov.
Po ukončení aktívnej kariéry v roku 2017 sa Lašák vrátil k hokeju v inej úlohe. Dnes pôsobí ako tréner brankárov v národnom tíme a venuje sa práci s mladými talentami. Práve svoju ťažkú skúsenosť s psychickým zdravím a vyhorením sa snaží odovzdať ďalej. „Zažil som skutočne ťažké obdobie, no teraz som za to rád, pretože ma to spravilo lepším človekom. Dnes sa takýto pohľad na život snažím učiť aj mladých chalanov, ktorých trénujem,“ uzavrel Lašák, čím poukázal na to, že mentálne zdravie považuje za rovnako dôležité ako fyzickú prípravu.
Lašák, odchovanec Zvolena a štvornásobný držiteľ ocenenia Zlatý puk pre najlepšieho brankára (2002 – 2005), pôsobil v NHL (Nashville Predators) a zanechal výraznú stopu v Rusku a Česku, kde získal dva tituly (Pardubice, Liberec). Jeho kariérny príbeh je tak silnou výpoveďou o cene, ktorú si úspech v profesionálnom športe niekedy vyberá.
