Moskva vstupuje do jesenného ochladenia a rovnako sa ochladzuje aj rétorika jej predstaviteľov voči Západu. Zatiaľ čo po summite na Aljaške vládla vo vrchných poschodiach štátnej moci eufória, dnes dominuje skôr pocit nepochopenia a unavený, trpko znejúci tón.
Ako opisuje spravodajca Jiří Just, atmosféru vystihuje veta, ktorú možno počuť aj z oficiálnych úst: „Budeme holt bojovať ďalej.“ Píše o tom aj aktualne.cz.
Podľa Justa sú obyčajní Rusi denne zásobovaní príbehmi o „slávnych víťazstvách“. Nikomu sa nezdá čudné, že po viac než troch rokoch bojov stojí armáda na rovnakých pozíciách. Stačí im heslo „Víťazíme“, ktoré má pre ruskú spoločnosť až hypnotickú silu.
Oficiálny naratív hovorí o tom, že Moskva si želá mier, ale ten vraj hatí Západ, predovšetkým Európania. Jedinou výnimkou je americký prezident Donald Trump, ktorý je v ruských médiách vykresľovaný ako politik schopný dohody.
Podmienky, bez ktorých Rusko neustúpi
Ruské ciele sa nemenia: Moskva chce udržať všetky obsadené územia, získať kontrolu aj nad zvyškom Donbasu, zablokovať ukrajinské členstvo v NATO a obmedziť veľkosť ukrajinskej armády. Do hry vstupujú aj špekulácie o požiadavke na konanie volieb ešte pred uzavretím mierovej dohody.
Minister zahraničných vecí Sergej Lavrov to nedávno povedal priamo, podľa neho nie je jasné, „s akým legitímnym prezidentom Ukrajiny by sme mali podpisovať mier“. Pre Kremeľ Zelenskyj jednoducho nemá legitimitu. Moskva však prezentuje ako „ústupok“, že nebude požadovať celé územie Chersonskej a Záporožskej oblasti.
Rusi znášajú záťaž, ale len do určitej hranice
Aj keď vláda postupne zvyšuje dane, ruší časti sociálnych dávok a zavádza nové poplatky, spoločnosť sa zatiaľ búri len málo. Ruský prah bolesti je vyššie než v strednej Európe. Ľudia sú pripravení znášať obmedzenia, pokiaľ veria, že prispievajú k víťazstvu. Skutočný problém by nastal až v momente, keby sa objavila masová nezamestnanosť alebo dramatický prepad životnej úrovne, a to sa zatiaľ nekoná.
