Ostrov Phu Quoc je dnes známy ako vyhľadávaná dovolenková destinácia s priamym leteckým spojením aj pre Slovákov, no jeho minulosť nesie temné a bolestivé kapitoly. Miesto, ktoré dnes láka na tyrkysové more a jemný piesok, totiž ukrýva pozostatky rozsiahlej väznice s krutou históriou. Počas prvej indočínskej vojny v 40. rokoch minulého storočia tam francúzske koloniálne sily zriadili zariadenie na internovanie odporcov režimu, najmä prívržencov vietnamskej nezávislosti. Do roku 1954 tam bolo zadržiavaných viac ako 14-tisíc väzňov.
Po odchode Francúzov na základe Ženevských dohôd väznica nezanikla, ale bola prebratá novou vládou a naďalej slúžila ako detenčné centrum pre politických odporcov. S vypuknutím Vietnamskej vojny sa strategický význam Phu Quocu ešte zvýšil – hoci ostrov nebol miestom priamych bojov, jeho poloha blízko kambodžských hraníc bola pre americké sily kľúčová. Väznica sa následne rozrástla a premenila sa na jedno z najväčších zadržiavacích zariadení v Južnom Vietname. Informuje portál Dromedar.sk.
V určitých obdobiach tam bolo internovaných až 40-tisíc ľudí, prevažne vojnových zajatcov z radov Vietkongu a podozrivých zo spolupráce s komunistickým severom.
Napriek idylickému názvu „Kokosová väznica“ boli podmienky v tábore neľudské. V areáli o rozlohe približne 40 hektárov vládli prísne bezpečnostné opatrenia, ostnatý drôt, vysoké ploty a ťažké životné podmienky.
Väzni trpeli podvýživou, museli vykonávať náročnú prácu a bývali natlačení v preplnených barakoch, kde ich bolo aj vyše stovky na 100 metroch štvorcových. Kovové búdy sa v tropickom teple menili na rozžeravené pasce.
Utrpenie spôsobovali dozorcovia
Najväčšie fyzické i psychické utrpenie však spôsobovali samotní dozorcovia. Dnes tieto praktiky približujú figuríny v muzeálnej expozícii. Viaceré spôsoby mučenia prekračovali hranice ľudskej predstavivosti – medzi najznámejšie patrí napríklad takzvaná tigria klietka, v ktorej boli väzni uzavretí tak, že sa nemohli ani pohnúť.
Vo dne ich pálilo slnko, v noci trpeli zimou a neustálym napádaním hmyzom. Niektoré klietky boli určené pre jedného väzňa, iné pre niekoľko osôb, pričom ležali na piesku či priamo na ostnatom drôte. Každý pohyb znamenal riziko bolestivých poranení.
Medzi ďalšie formy týrania patrilo polievanie slanou vodou počas horúčav, zakladanie ohňa pri klietkach, striedanie teplotných extrémov, ale aj brutálne výsluchy. Používali sa elektrošoky, pochovávanie zaživa, pálenie kože, dusenie, lámali sa kosti a svetlo do očí spôsobovalo trvalé poškodenie zraku.
Tieto praktiky často končili smrťou – podľa dochovaných údajov v rokoch 1967 až 1973 prišlo o život viac ako 4000 väzňov. Svedectvá o krutostiach podávajú masové hroby a nálezy pozostatkov s hrôzostrašnými zraneniami.
Hoci na porušovanie ľudských práv upozorňovali rôzne humanitárne organizácie už počas vojny, väznica na ostrove fungovala až do jej konca. Po skončení konfliktu prešla pod kontrolu komunistickej vlády a dnes je z nej múzeum, ktoré slúži ako miesto pamäti a pripomienka odvahy i utrpenia minulých generácií.
Pre návštevníkov však zostáva otázkou, nakoľko autenticky sú tieto udalosti interpretované. Mnohé informácie môžu pôsobiť jednostranne a niektoré scény vyvolávajú dojem propagandy. Západní turisti si často všimnú tento rozpor – no práve vďaka nemu sa na mieste takého obrovského ľudského utrpenia aspoň na chvíľu objaví úsmev. Inak ho totiž veľa dôvodov nenaznačuje.
