V roku 2012 v nemeckom Bonne objavili niekoľko úlomkov zo železných košieľ rímskych vojakov. Úlomky vážili dokopy asi 14 kilogramov. Pre vysoký stupeň ich korózie sa vedcom až teraz podarilo určiť, z akého obdobia pochádzajú.
„Rímska armáda bola obrovská vojenská mašinéria, ktorá si vyžadovala obrovské množstvo materiálneho zabezpečenia a zložitú logistiku zásobovania. Štrnásť kilogramov úlomkov železných košieľ v blízkosti rímskeho vojenského opevnenia v Bonne v Nemecku ponúka pohľad na organizáciu recyklácie a opráv na severnej hranici Ríma,“ konštatujú autori štúdie, ktorá bola uverejnená v odbornom časopise Antiquity a na webových stránkach Cambridge University Press.
Nález pochádza z prelomu 2. a 3. storočia, pričom podľa vedcov ide o úlomky zo štyroch železných košieľ. Takéto zvyšky a úlomky miestni majstri používali na opravu výstroja, či už brnenia alebo iných častí. Rímski vojaci si výstroj opravovali zväčša sami, no v prípade zložitejších opráv, ako bola napríklad oprava brnenia použitím kúskov z oceľovej košele, to už bola práca pre civilných majstrov.
Sebestačnosť rímskej armády
Archeológovia sa nazdávajú, že na mieste nálezu bolo pôvodne ešte viac úlomkov, ktoré však časom úplne skorodovali a rozpadli sa. Podobné nálezy už boli na viacerých miestach Európy a vždy to boli kúsky alebo úlomky vojenského výstroja, ktoré sa dostali k miestnym majstrom a remeselníkom, ktorí ich používali na rôzne opravy.
Toto je však prvý nález, ktorý dokazuje, že železné košele rímskych legionárov opravovali miestni civilní majstri. V prípade, že podobné kusy a úlomky hneď nevyužili, odkladali si, aby ich v prípade potreby využili neskôr. Keď v druhej polovici 3. storočia opustili osadu na mieste dnešného nemeckého mesta Bonn a odišli na iné miesto, tieto kúsky tam zrejme zostali zabudnuté alebo boli príliš ťažké na to, aby si ich odniesli so sebou.
Početné náleziská pozdĺž hraníc Rímskej ríše svedčia o vplyve rímskej armády na miestnu krajinu a spoločnosť. Tento nález z Bonnu „ukazuje niektoré kľúčové aspekty rímskej vojenské ekonomiky, najmä rôzne opravy a recyklácie. Navyše ponúka aj pohľad na interakcie medzi rímskou armádou a miestnym obyvateľstvom,“ konštatujú vedci.
Rozširovaním Rímskej ríše sa čoraz viac zvyšovala aj potreba sebestačnosti rímskej armády. To bolo zvlášť badateľné pozdĺž hraníc ríše na území dnešného Nemecka, teda od Dunaja po ústie rieky Rýn. Práve Dunaj a Rýn tvorili podstatnú časť severných hraníc Rímskej ríše. Miestne kapacity pre materiálne zásobovanie armády tu boli obmedzené, preto bolo nutné zapojiť do výroby vojenského vybavenia, opráv a celej logistiky aj vlastné vojenské oddiely. To si vyžadovalo dodávky surovín, ako aj nutnosť nájsť vhodné spôsoby a postupy recyklácie.
Recyklácia a opravy vecí
Recyklácia je zásadná pre zachovanie zdrojov. „Skúmaniu recyklácie a opätovného použitia materiálov aj z hľadiska pochopenia starovekých ekonomík sa začala venovať pozornosť až nedávno,“ konštatujú autori štúdie. „Z archeologického záznamu je zrejmé, že recyklácia hrala kľúčovú rolu v rímskej ekonomike a že rímska armáda bola pri recyklácii materiálov pozoruhodne efektívna.“ Dôvodom bolo najmä to, že rímska armáda bola významným spotrebiteľom kovov, ktoré boli kľúčové nielen pre výrobu brnenia a zbraní, ale aj pre samotné výrobné nástroje a stavebné materiály. „Z toho hľadiska je mimoriadne zaujímavý nález na mieste niekdajšej rímskej pevnosti Inchtuthil v Škótsku, ktorý potvrdzuje širokú škálu spotreby kovov rímskou armádou.“
Získavanie nových dodávok kovov v takomto obrovskom rozsahu by vyžadovalo rozsiahlu a nákladnú ťažbu a spracovanie. „Recyklácia kovov bola účinnou stratégiou pre zvýšenie efektivity a tým aj dôležitou zložkou rímskeho vojenského hospodárstva.“ Postupy a spôsoby takejto recyklácie sa však v priebehu časov a v rôznych častiach ríše líšili. Záviseli aj od aktuálnych potrieb na danom mieste. Aký to bol zložitý systém dokazujú aj nálezy v blízkosti piatich niekdajších vojenských miest v oblasti Dolného Porýnia.
Armáda na severnej rímskej hranici teda nielenže niesla zodpovednosť za výrobu veľkej časti vlastného vojenského vybavenia, ale podieľala sa aj na opravách a recyklácii. Tieto aktivity robili v rámci vojenských zariadení a okolitých osád vrátane osídlení spojených s pevnosťami. Nálezy však ukazujú, že „recyklácia sa robila viac v blízkosti rímskych vojenských zariadení než v rámci samotných vojenských objektov, čo naznačuje úzke vzťahy medzi armádou a civilnými komunitami,“ konštatujú vedci.
Viaceré nálezy dokazujú napríklad aj recykláciu rímskeho oblečenia. Podľa vedcov však v tomto prípade nešlo až tak o ekonomickú nutnosť, ale o postoj šetrnosti, „make-do-and-mend“.
Výsledky týchto výskumov tak nielen rozširujú naše poznatky, ale sú zároveň odkazom rímskej civilizácie smerom k našej modernej dobe, keď sa planéta stáva jedným veľkým zhromaždiskom odpadu.
