Po brutálnom potlačení masových protestov v Bielorusku v roku 2020 a sporných prezidentských voľbách, ktoré Alexandr Lukašenko označil za víťazné, tisíce Bielorusov ušli zo svojej vlasti do exilu. Medzi nimi sú novinári, aktivisti a obyčajní ľudia, ktorí otvorene kritizovali režim a odmietli sa podvoliť autoritárskej moci. Ich životy však často zostávajú poznačené hrozbami, vydieraním a strachom o rodiny, ktoré zostali doma.
O prípade 26-ročnej novinárky Tatsiany Ashurkevich, ktorá aj po odchode zo svojej vlasti pokračovala v písaní o dianí v Bielorusku informuje portál BBC. Jedného dňa zistila, že dvere jej bytu v Minsku boli zatmelené penou na stavbu. Hneď vedela, kto by za tým mohol byť. Pri konfrontácii s jedným zo svojich instagramových „obdivovateľov“ – mužom, ktorý jej opakovane posielal správy plné nevyžiadaných komplimentov a komentárov k opozícii a práci novinárov v exile – si všimla, ako sa jeho tón zmenil na oficiálny.
„Ak na mňa vedú nejaké trestné stíhania, povedzte mi to priamo,“ vyjadrila sa. „Nemám žiadny vzťah k tomu bytu, bývajú tam iní ľudia. Prečo mi to robíte?“
Muž potom rýchlo zmenil svoj prístup na formálnejší a tvrdil, že nie je zodpovedný za trestné konania, no mohol by to preveriť u príslušného úradu. Následne ju požiadal, či by mu na oplátku za poskytnutie pomoci nevedela poskytnúť informácie o Bielorusoch, ktorí bojujú na Ukrajine, keďže o nich už predtým písala.
Následne Ashurkevich muža na sociálnej sieti zablokovala.
Tento príbeh vystihuje metódy, ktorými bieloruský režim a jeho priaznivci zastrašujú disidentov aj za hranicami krajiny. Anna Krasulina, hovorkyňa exilovej opozičnej líderky Svetlany Tichanovskej, dostáva pravidelné hrozby a nevyžiadané telefonáty. „Vieme, kto za tým stojí – niekoľko ľudí, možno ten istý, ktorý používa rôzne účty,“ hovorí 55-ročná žena. Sama bola odsúdená na 11 rokov väzenia v neprítomnosti. Opoziční politici a aktivisti sú na základe dekrétu Lukašenka z roku 2022 súdení aj v exile – za údajnú prípravu štátneho prevratu či vedenie extrémistickej organizácie.
Vďaka týmto rozsudkom môžu bezpečnostné zložky vykonávať domové prehliadky u rodín odsúdených či prenasledovať ich príbuzných. Na základe fotografií a videí z opozičných zhromaždení v zahraničí ich identifikujú a často sú tak donútení odstúpiť z verejného diania zo strachu o svojich blízkych.
Situácia je o to zložitejšia, že mnohí z tých, čo odišli do exilu, majú svojich príbuzných stále v Bielorusku. „Je hrozné, keď nemôžete pomôcť, keď nemôžete ísť späť,“ hovorí jeden z disidentov. Tieto obavy nie sú neopodstatnené – napríklad 39-ročný Artem Lebedko, ktorý nikdy verejne nevyjadroval svoje názory, si odsedel viac ako tri roky za údajné „financovanie extrémizmu“. Jeho otec bol pritom opozičným politikom v exile.
Podľa novinárky a analytičky Hanny Liubakovej, ktorá dostala desaťročný trest v neprítomnosti, ide o zámerné úsilie režimu vytvoriť medzi Bielorusmi doma a tými v exile priepastný rozkol. „Aj keď niekto v Bielorusku rozumie, čo sa deje, trikrát si rozmyslí, či bude komunikovať s „teroristom“ – tak označujú všetkých opozičných kritikov,“ vysvetľuje.
Bielorusko po roku 2020: kultúra udavačstva a spoločenské napätie
Súčasné represie nie sú len o prenasledovaní exilových disidentov. Po udalostiach roku 2020 začala vláda podporovať aj udavačstvo medzi občanmi. Oficiálni propagandisti verejne vyzývajú k hláseniu „zmagarov“ – hanlivým označením opozičných aktivistov – polícii či špeciálnym chatbotom. Zmapovať situáciu v Bielorusku sa rozhodla aj medzinárodná nezávislá mediálna platforma openDemocracy.
„Vidím zmagara (niekto, kto bojuje za svoje názory – pozn. red.), počujem jeho zvláštne reči – zavolaj políciu, napíš na GUBOPik (Hlavné riaditeľstvo pre boj proti organizovanej trestnej činnosti a korupcii – pozn. red.),“ hlása napríklad Grigorij Azarionok, obľúbený hovorca a šíriteľ propagandy Lukašenka. Táto výzva neostala bez odozvy. Ľudia sú teraz udávaní za bežné veci – rozhovory, tetovania, nosenie nálepiek alebo vlajok. Objavili sa profesionálni udavači a provokatéri.
Takáto situácia núti Belorusov byť obozretnými. Napriek tomu však „udavačstvo“ zatiaľ nezmenilo spoločnosť na nepriateľskú voči sebe samým a nedosiahlo úplnú nedôveru medzi susedmi či priateľmi. Diana, jedna z respondentiek, hovorí: „Svoje názory neukrývam. Všetci chceme pokoj a dobrý život, ale líšime sa v tom, ako to dosiahnuť. Aj keď sú medzi nami rozdiely, stále sa dokážeme rozprávať. Sú aj výnimky, ale tie sú vzácne.“
Mnoho ľudí v Bielorusku však zostáva rozhodnutých zostať doma napriek neustálemu tlaku režimu. Ekaterina Shust, bývalá aktivistka v meste Grodno, v čase zatknutia napísala list, v ktorom zdôraznila, že svoj život a budúcnosť spája s Bieloruskom a nechce odísť ani do exilu. „Radšej budem vo väzení na svojej zemi, než slobodná v cudzine,“ uviedla.
Aj keď ju následne zadržali na 10 dní, zostala verná svojim presvedčeniam a nezanevrela na domov. Mnohí majú praktické dôvody zostať – starostlivosť o starých rodičov, pomoc priateľom za mrežami, ale najmä hlboký citový vzťah k vlasti.
Ivan opisuje náladu v krajine ako melancholickú, depresívnu, no stále nechce odísť. „Toto je môj domov, neviem si predstaviť, že by iná krajina mohla ním byť,“ hovorí. Diana dopĺňa: „Zostávam kvôli deťom, práci, ľuďom, ktorých milujem. Nechcem byť preč, chcem byť tu.“ Samozrejme, ak by šlo o záchranu života, nebránila by sa ani odchodu.
Nastáva izolácia
Režim však spôsobuje, že priestor pre slobodu sa neustále zužuje. Diana stratila prácu a mnohí ďalší sa cítia čoraz viac izolovaní. Spomienky na minulé represie sú v bieloruskej spoločnosti stále živé. „Moji predkovia zažili represii v 30. rokoch. Táto genetická pamäť je hlboko v nás,“ hovorí Diana. „Je desivé, ako ľahko ľudia prijímajú súčasný útlak, aj keď sa im nepáči.“
Niektorí ľudia si pritom ani neuvedomujú, že masové väznenie a represie stále pokračujú. „Pýtajú sa ma: ‘Naozaj ešte stále väznia ľudí? Myslel som, že to skončilo v roku 2020,’“ vysvetľuje Andrey. „Pre mňa je to dôkaz, že takéto fenomény existovali vždy – vždy sa nájdu ľudia, ktorí si realitu nechcú pripustiť.“
Režim Alexandra Lukašenka sa usiluje umlčať každý náznak nesúhlasu – či už prostredníctvom represií doma, prenasledovania v exile, alebo podpory udavačstva v spoločnosti. Napriek tomu tisíce Bielorusov naďalej vzdorujú – niektorí z bezpečia zahraničia, iní s odvahou zostávajú na rodnej pôde.
Ich príbehy ukazujú nielen brutalitu systému, ale aj silu ľudskej dôstojnosti a potrebu slobodného, pravdivého hlasu. V krajine, kde sa pravda stáva nebezpečnou, je odvaha hovoriť ešte dôležitejšia. A hoci cesta k slobode bude dlhá a bolestivá, nezlomnosť týchto ľudí dáva nádej, že raz opäť zavládne v Bielorusku spravodlivosť a ľudské práva.
