V zime roku 1956 prišiel dopisovateľ denníka The Times David Holden na ostrov Bahrajn, ktorý bol vtedy ešte britským protektorátom. Po krátkej kariére učiteľa geografie sa Holden tešil na svoje arabské pôsobisko, ale nečakal, že sa zúčastní na záhradnom durbári na počesť vymenovania kráľovnej Viktórie za indickú cisárovnú.
Všade, kam sa v Perzskom zálive dostal, v Dubaji, Abú Zabí a Ománe, našiel stopy Britov z britskej Indie, píše BBC. „Rádž si tu udržiava priam fantazmatickú vládu,“ napísal Holden. „Situácia je bohatá na anomálie a anachronizmus… Všetci sluhovia sú nosiči, práč je dhobi a strážnik je chowkidar,“ napísal, „a v nedeľu sa hostia stretávajú pri prastarom a príjemnom anglo-indickom rituáli horského obeda s kari.“
Ománsky sultán, ktorý získal vzdelanie v Radžastane (indický štát, pozn. red.), hovoril plynulejšie urdsky ako arabsky, zatiaľ čo vojaci v neďalekom štáte Qu’aiti, dnešnom východnom Jemene, pochodovali v uniformách dnes už neexistujúcej hajdúbijskej armády.
Podľa slov samotného guvernéra Adenu: „Človek mal neobyčajne silný dojem, že všetky hodiny sa tu zastavili pred sedemdesiatimi rokmi; že Rádž bol na vrchole, Viktória na tróne, Gilbert a Sullivan boli čerstvým a revolučným fenoménom a Kipling nebezpečným debutantom, tak silné bolo spojenie z Dillí cez Hajdarábád na juhoarabské pobrežie.“
Hoci sa na to dnes už veľmi zabúda, na začiatku 20. storočia bola takmer tretina Arabského polostrova ovládaná ako súčasť Britského indického impéria. Od Adenu až po Kuvajt bol polmesiac arabských protektorátov spravovaný z Dillí, dohliadala naň indická politická služba, strážili ho indické jednotky a zodpovedal sa indickému vicekráľovi. Podľa interpretačného zákona z roku 1889 sa všetky tieto protektoráty právne považovali za súčasť Indie.
Štandardný zoznam polonezávislých indických kniežacích štátov, ako napríklad Džajpur, sa začínal abecedne Abú Zabí a vicekráľ lord Curzon dokonca navrhol, aby sa Omán považoval „za pôvodný štát Indického impéria rovnako ako Lus Bejla alebo Kelat (dnešný Balúčistan)“.
Indické pasy sa vydávali až do Adenu v dnešnom Jemene, ktorý fungoval ako najzápadnejší prístav Indie a bol spravovaný ako súčasť provincie Bombaj. Keď Mahátma Gándhí v roku 1931 navštívil toto mesto, našiel tam mnoho mladých Arabov, ktorí sa identifikovali ako indickí nacionalisti.
Arabi či Indovia
Aj v tom čase však o tomto arabskom rozšírení britského Rádžu vedelo len málo britskej alebo indickej verejnosti. Mapy zobrazujúce celý rozsah Indického impéria boli zverejňované len v najvyššom utajení a arabské územia sa vynechávali z verejných dokumentov, aby sa predišlo provokáciám Osmanov alebo neskôr Saudov.
Ako sa vyjadril jeden z prednášateľov Kráľovskej ázijskej spoločnosti: „Tak ako žiarlivý šejk zahaľuje svoju obľúbenú ženu, tak britské úrady zahalili pomery v arabských štátoch takým hustým rúškom tajomstva, že by sa zle naladení propagandisti mohli takmer ospravedlniť za to, že si myslia, že sa tam deje niečo strašné.“
V 20. rokoch 20. storočia sa však politika zmenila. Indickí nacionalisti si začali Indiu predstavovať nie ako imperiálny konštrukt, ale ako kultúrny priestor zakorenený v geografii Mahábháraty. Londýn videl príležitosť prekresliť hranice. Dňa 1. apríla 1937 bolo prijaté prvé z niekoľkých imperiálnych rozdelení a Aden bol oddelený od Indie.
V telegrame od kráľa Juraja VI: „Aden je už takmer 100 rokov neoddeliteľnou súčasťou britskej indickej správy. Toto politické spojenie s mojou indickou ríšou bude teraz prerušené a Aden zaujme svoje miesto v mojej koloniálnej ríši.“ Adenský záliv však zostal v pôsobnosti indickej vlády ešte ďalšie desaťročie.
Britskí predstavitelia krátko diskutovali o tom, či po získaní nezávislosti „bude môcť Perzský záliv spravovať India alebo Pakistan“, ale člen britskej légie v Teheráne dokonca napísal, že ho prekvapila „zjavná jednomyseľnosť úradníkov v Dillí…, že Perzský záliv indickú vládu nezaujíma“.
Ako uviedol rezident v Perzskom zálive William Hay, „bolo by zjavne nevhodné odovzdať zodpovednosť za rokovania s Arabmi v Perzskom zálive Indom alebo Pakistancom“. Štáty Perzského zálivu, od Dubaja po Kuvajt, boli teda definitívne oddelené od Indie 1. apríla 1947, niekoľko mesiacov predtým, ako sa samotný Rádž rozdelil na Indiu a Pakistan a získal nezávislosť.
(Článok pokračuje na ďalšej strane)
