O niekoľko mesiacov neskôr, keď sa indickí a pakistanskí predstavitelia rozhodli integrovať stovky kniežacích štátov do nových krajín, arabské štáty Perzského zálivu v zozname chýbali. Málokto prižmúril oko a ani po 75 rokoch sa význam toho, čo sa práve stalo, v Indii ani v Perzskom zálive, ešte stále úplne nepochopil.
Bez tohto menšieho administratívneho presunu by sa štáty Perzského zálivu po získaní nezávislosti pravdepodobne stali súčasťou Indie alebo Pakistanu, ako sa to stalo všetkým ostatným kniežacím štátom na subkontinente. Keď britský premiér Clement Attlee navrhol stiahnutie Británie z arabských území súčasne so stiahnutím z Indie, bol prehlasovaný. Británia si tak zachovala svoju úlohu v Perzskom zálive ešte 24 rokov, pričom „arabský rádž“ teraz podliehal Whitehallu, a nie indickému vicekráľovi.
Vplyv Indie zostal
Podľa slov odborníka na Perzský záliv Paula Richa to bola „posledná reduta Indického impéria, podobne ako bola Goa poslednou osamelou stopou portugalskej Indie alebo Pondicherry koncom francúzskej Indie“. Oficiálnou menou bola stále indická rupia; najjednoduchším spôsobom dopravy bola stále „British India Line“ (lodná spoločnosť) a 30 arabských kniežacích štátov bolo stále spravovaných „britskými rezidentmi“, ktorí urobili kariéru v indickej politickej službe.
Briti sa z Perzského zálivu definitívne stiahli až v roku 1971 v rámci svojho rozhodnutia vzdať sa koloniálnych záväzkov na východ od Suezu.
Ako napísal David Holden v júli: „Prvýkrát od rozkvetu britskej Východoindickej spoločnosti budú mať všetky územia okolo Perzského zálivu slobodu hľadať svoju vlastnú záchranu bez hrozby britskej intervencie alebo pohodlia britskej ochrany. Tento posledný pozostatok britského raja – pretože v podstate ním aj je – je už niekoľko rokov očividným, aj keď v istom zmysle očarujúcim anachronizmom… Tieto dni sa však skončili.“
Karta sa obrátila
Spomedzi všetkých národných príbehov, ktoré sa objavili po rozpade impéria, boli štáty Perzského zálivu najúspešnejšie pri vymazávaní svojich väzieb na Britskú Indiu. Od Bahrajnu po Dubaj sa spomínajú minulé vzťahy s Britániou, ale riadenie z Dillí nie. Mýtus starobylej suverenity je kľúčový pre udržanie monarchií pri živote. Napriek tomu pretrvávajú súkromné spomienky, najmä na nepredstaviteľný triedny zvrat, ktorý Perzský záliv zažil.
V roku 2009 zaznamenal odborník na Perzský záliv Paul Rich staršieho katarského džentlmena, ktorý „sa stále rozčuľoval, keď mi rozprával o tom, ako ho zbili, keď ako malý sedem- alebo osemročný chlapec ukradol indickému zamestnancovi britského agenta pomaranč, ovocie, ktoré nikdy predtým nevidel“.
„Indovia, povedal, boli za jeho mladosti privilegovanou kastou a nesmierne ho potešilo, že sa karta obrátila a oni teraz prichádzajú do Perzského zálivu ako služobníci.“ Dnes je Dubaj, kedysi bezvýznamná výbežok indického impéria, trblietavým centrom nového Blízkeho východu.
Málokto z miliónov Indov alebo Pakistancov, ktorí tam žijú, vie, že existoval svet, v ktorom India alebo Pakistan mohli zdediť na ropu bohatý Perzský záliv, rovnako ako Džajpur, Hajdarábád alebo Bahawalpur. Tiché byrokratické rozhodnutie prijaté za súmraku impéria toto spojenie prerušilo. Dnes po ňom zostali len ozveny.
