Na Slovensku si meno Juraja Jakubiska spájame predovšetkým s magickými rozprávkami, poetickými obrazmi a filmami, ktoré dokázali osloviť deti aj dospelých. Jeho tvorba bola plná symbolov, fantázie a osobitej estetiky, vďaka ktorej si vyslúžil prezývku „slovenský Fellini“. Hoci jeho filmy dodnes žijú vlastným životom, samotný režisér už tri roky nemá miesto, kde by mu mohli priaznivci zapáliť sviečku.
Od jeho smrti uplynulo presne tri roky, no otázka posledného odpočinku zostáva otvorená. Verejnosť sa lúčila s veľkým umelcom v marci 2023 v Prahe, no odvtedy sa jeho meno spája s nečakaným rodinným sporom, ktorý sa týka miesta, kde by mal navždy spočinúť.
Jeho popol je stále uložený v dvoch urnách u vdovy Deany Jakubiskovej, ktorá má jasnú predstavu o tom, kde by mal byť pochovaný. Informuje portál Pluska.sk.
Už skôr sa hovorilo o tom, že by jeho hrob mal vzniknúť na Národnom cintoríne v Martine, medzi významnými osobnosťami slovenských dejín a kultúry. Podobne tam má byť uložený aj herec Štefan Kvietik. Tento zámer však vyvolal silnú reakciu zo strany režisérových detí. Dcéra Janette Jakubisková dlhodobo poukazuje na to, že Martin pre jej otca nebol miestom, ku ktorému by mal osobný vzťah. Podľa nej tam nikdy netvoril ani nežil a nerozumie, prečo by práve toto mesto malo byť jeho poslednou adresou.
„To, že tam bude pochovaný pán Kvietik, chápem. Má tam väzby, v Martine začínal s divadlom, to je úplne všetko v poriadku. Ale prečo by tam mal byť pochovaný aj môj otec?! Juraj nikdy nebol členom Matice slovenskej ani ničoho podobného. Mne ani Jorikovi (nevlastný brat) nepovedala ani slovo,“ hovorí Janette.
Janette vníma rozhodovanie o otcovej hrobke ako mimoriadne citlivú a intímnu záležitosť. Nejde jej len o geografickú polohu, ale o emocionálne puto, ktoré by rodina mala mať k miestu, kde by mohla spomínať. Spolu s bratom Jorikom preto dlhodobo vyjadrujú nesúhlas s martinským riešením a upozorňujú, že s nimi nikto tento krok nekonzultoval.
Napriek tomu sa situácia nepohla. Vdova po režisérovi má podľa dostupných informácií vybavené hrobové miesto a podpísanú nájomnú zmluvu. To znamená, že technicky nič nebráni tomu, aby k pochovaniu došlo kedykoľvek. Ak by však chcel vzniknúť výraznejší pomník, je potrebný aj súhlas pamiatkarov, aby nenarušil charakter cintorína. Tieto fakty potvrdil aj predseda komisie pre správu Národného cintorína a viceprimátor Martina Stanislav Thomka.
„Pán Jakubisko ešte pochovaný nebol. Deana Jakubisková to rieši s tým, že keď sa ona rozhodne, že ho pochová, tak ho pochová. Bližšie informácie, kedy to bude, nemám. Miesto posledného odpočinku má odsúhlasené, má platnú nájomnú zmluvu. Hocikedy môže prísť a pochovať ho. Ak by však chcela nejaký väčší pomník, tam potom treba súhlas s krajským pamiatkovým úradom, aby nerušila kontinuitu na tom danom mieste. A nemôže tam byť pochovaný nikto iný, iba on. Alebo do budúcna pani Deana,“ povedal Stanislav Thomka.
Napätie v rodine sa však prehlbuje. Janette neskrýva sklamanie z toho, že jej otec stále nemá vlastný hrob. Vníma to ako bolestnú nespravodlivosť, najmä v kontraste s tým, že môže navštevovať hroby iných blízkych, svojej mamy, starých rodičov či priateľov rodiny, no pri otcovi takú možnosť nemá. Podľa jej slov je všetko v rukách vdovy a ona sama sa s tým nedokáže zmieriť.
„Otec stále nie je pochovaný, Deana to všetko drží v rukách. Všetko bude tak, ako má byť, nič s tým neurobím. Ona tu však nebude večne. Ak ho nepochová, ja s bratom Jorikom a mojimi deťmi ho dáme tam, kam patrí. Nech si robí, čo chce. Deana vraj na martinskom cintoríne podpísala zmluvu na hrobové miesto, ale nič viac neviem. Ani brat Jorik, ktorý s ňou tiež nie je v kontakte, nemá viac informácií. Ak by ho Deana už pochovala, určite by k tomu urobila promo, to by nebolo len tak. Otca má v dvoch urnách. Prečo ho už dávno nepochovala?“ povedala portálu rozhorčená Janette.
Celá situácia má aj silný symbolický rozmer. Muž, ktorý vo svojich filmoch vytváral svety plné duchovna, tajomna a smrti ako prirodzenej súčasti života, sám zatiaľ nemá miesto, kde by sa jeho príbeh uzavrel. Namiesto pokojnej spomienky tak zostáva po ňom neistota a rodinný spor, ktorý sa odohráva pred očami verejnosti.
Otázkou zostáva, kedy sa tento príbeh konečne dočká dôstojného záveru. Či sa vdova rozhodne konať sama, alebo sa situácia zmení až časom, nie je jasné. Isté však je, že meno Juraja Jakubiska je stále silno prítomné v kultúrnej pamäti národa a to nielen cez jeho filmy, ale aj cez smutný fakt, že po troch rokoch od smrti nemá miesto, kde by sa dali položiť kvety a zapáliť sviečky. Pre verejnosť, ktorá vyrastala na jeho rozprávkach a poetických príbehoch, ide o ťažko pochopiteľnú realitu. Umelec, ktorý formoval detstvo mnohých generácií, zostáva symbolicky „bez domova“ aj po smrti. A kým sa rodinné nezhody nevyriešia, jeho posledná kapitola zostane otvorená.
