Roman Pomajbo by si rád splnil dobrodružný výlet, dúfa však, že bude môcť čoskoro ísť s niektorým z detí. „Ja som asi taký chlap, ktorý má viac ženskejšiu dušu, aj preto neriadim lietadlo či loď, som len spolucestujúci. Rád chodím na jachtu, ale nechcem byť kapitán, rád lietam s kamarátom, ale nechcem byť pilot, pretože je to veľká zodpovednosť za životy iných. Preto ani nie som doktor, ale herec, ktorý tragédie len hrá. No dobrodružstvo mám v živote rád. Moju manželku Petru napríklad zaoceánska plavba neláka, mňa áno. Už čakám, kedy sa na ňu vyberie so mnou niektoré moje dieťa. Keby som žil v dobe Titanicu, zrejme by som si naň kúpil lístok,“ hovorí s úsmevom.
Herec priznáva, že rovnako ako mnohí, aj on zažil obdobie, kedy sa jeho Titanic potápal a nemal ďalšiu vidinu cesty v živote.
„Myslím, že každý zažil situácie, keď bol zrazu v slepej uličke, nevedel kam, prečo a čo je dobré… Vrátim sa k tomu, že milujem vzdelávať svoje aj cudzie deti. Keď mi rozprávajú svoje pozitívne, ale aj negatívne zážitky, pripomínam im, že vďaka tomu, že sú občas smutní, vedia, čo znamená byť veselý a šťastný. Preto sa im niekedy nedarí, aby potom cítili radosť, keď uspejú. Vďaka týmto protipólom môžu rozoznávať, čo je dobro a zlo. Aj plač patrí k životu. Takže aj keď sa občas loď potápa, a máte pocit, že nič nemá zmysel, potom, keď sa to odrazu otočí, poviete si, aký krásny život žijete…,“ vysvetľuje s nádejou pre všetkých, ktorých občas zarmútia negatívne myšlienky.
Netreba byť vždy tvrdý a drsný
Dodáva ale, že každá loď by mala mať svoje záchranné koleso. Hercovým sa v jeho živote stala manželka, ktorú stretol u protinožcov v Austrálii.
„Nie je náhoda, že v rodine sú dvaja, lebo každý chvíľku ťahá pílku. Je výborné mať partnera, ktorý keď vidí, že sa potápate, preberie kormidlo. Som hrdý na to, že moja žena je pre mňa oporou, a keď sa niečo deje, dá mi rozumnú spätnú väzbu,“ hovorí.
Fráza, že ženy majú (vždy) pravdu, sa nehovorí zbytočne. „Niekde podprahovo to stále máte v hlave, čo vám žena povedala, začnete sa tým riadiť a časom chlap uzná: Miláčik, mala si pravdu, je to tak, ako si hovorila. Ale myslím, že to býva aj opačne,“ povedal s úsmevom.
Podľa Romana Pomajba nie je nutné sa pretvarovať a hrať na drsných chlapov, každý si prejde situáciami strachu, smútku či slabosti.
„Chlap bez emocií je len trúd,“ vraví. „Aj ja mám v sebe kus tej starej výchovy, ktorá hovorila, že len slabosi plačú, ale myslím, že moja žena ku mne cíti najväčšiu lásku, keď mi povie: Veď si to dovoľ. Dovoľ si poplakať, nemusíš to držať. Môžeš. A to je veľká sila a úľava,“ dodáva spokojne.
