Venezuela sa v priebehu niekoľkých dní premenila na jedno z najcitlivejších miest svetovej energetickej mapy. Nie pre náhly výpadok dodávok ani pre cenový šok na burzách, ale pre politický krok Spojených štátov, ktorý nemá v moderných dejinách obdobu.
Zadržanie prezidenta Nicolása Madura a vyhlásenie Washingtonu, že USA budú krajinu „riadiť“ až do „bezpečného“ prechodného obdobia, okamžite presunuli pozornosť k surovine, ktorá desaťročia formuje venezuelský štát – rope.
Trhy pritom reagovali inak, než sa očakávalo. Namiesto prudkého zdraženia ropa oslabila, čo naznačilo, že globálny systém má v súčasnosti dostatok alternatív. Politický otras v krajine s obrovskými zásobami sa tak okamžite nepremenil na cenový šok.
Poklad pod povrchom
Venezuela disponuje približne 303 miliardami barelov preukázaných zásob ropy, čo z nej robí najväčšieho držiteľa rezerv na svete. Nasleduje Saudská Arábia so 267 miliardami barelov a Irán s približne 208 miliardami. Kanada, Irak, Spojené arabské emiráty, Kuvajt, Rusko, Spojené štáty a Líbya uzatvárajú desiatku krajín, ktoré vlastnia rozhodujúcu časť globálnych zásob.
Tieto čísla zároveň potvrdzujú dominantné postavenie OPEC. Členovia kartelu kontrolujú viac než 60 % svetových potvrdených zásob, spolu približne 1,7 bilióna barelov. Práve Venezuela patrí medzi štáty, ktoré by v teórii mohli zásadne ovplyvniť trh – keby boli schopné svoje bohatstvo skutočne ťažiť. Informoval portál BBC.
Vízia z Bieleho domu
Donald Trump po zásahu vo Venezuele vyhlásil, že americké ropné firmy by mali do krajiny investovať miliardy dolárov. Podľa neho by Spojené štáty dokázali opraviť „vážne poškodenú“ ropnú infraštruktúru a „začať pre krajinu zarábať peniaze“. Plán počíta s tým, že americký kapitál a technológie rozhýbu zdroj, ktorý je dnes z veľkej časti nevyužitý.
Ambícia je veľká, no stojí v ostrom kontraste s realitou venezuelského ropného sektora, ktorý sa dlhodobo potýka s technickým rozkladom, sankciami a nedostatkom odborníkov.
Produkcia ropy vo Venezuele prudko klesá už od začiatku 21. storočia. Počas vlády Huga Cháveza a neskôr Nicolása Madura došlo k sprísneniu kontroly nad štátnou spoločnosťou PDVSA, čo viedlo k masívnemu odchodu skúsených zamestnancov. Odborné know-how sa postupne vytrácalo a sektor sa dostal do stagnácie.
Situáciu ďalej zhoršili americké sankcie zavedené v roku 2015 za vlády prezidenta Baracka Obamu pre údajné porušovanie ľudských práv. Tie krajinu takmer úplne odrezali od zahraničných investícií, technológií a náhradných dielov potrebných na údržbu ťažobných zariadení.
Podľa Medzinárodnej energetickej agentúry Venezuela v novembri produkovala približne 860-tisíc barelov ropy denne. To je menej než tretina objemu spred desiatich rokov a menej ako jedno percento svetovej spotreby. Pre porovnanie, Spojené štáty dnes produkujú okolo 13 miliónov barelov denne, najmä vďaka rozmachu bridlicovej ťažby.
Venezuelské zásoby sú navyše tvorené prevažne tzv. ťažkou, kyslou ropou, ktorá sa spracúva náročnejšie než ľahká ropa typická pre americké polia. Hoci je vhodná na výrobu nafty a asfaltu, vyžaduje si špecializované rafinérie a vysoké investície.
Tvrdé signály z mora
Napätie ešte vzrástlo v období pred zadržaním Madura, keď Spojené štáty zhabali dva ropné tankery pri venezuelskom pobreží a nariadili blokádu sankcionovaných lodí. Išlo o jasný politický a ekonomický signál, no ani ten neviedol k otrasom na trhoch.
Dôvod je jednoduchý: vysoká produkcia v USA, Rusku a Kanade, ako aj flexibilita Saudskej Arábie v rámci OPEC+, poskytujú globálnemu trhu dostatočný vankúš.
Odborníci sa zhodujú, že problém Venezuely neleží v ložiskách, ale v stave priemyslu. Callum Macpherson zo spoločnosti Investec to pomenoval jednoznačne: „Skutočnou výzvou, ktorej čelia, je ich infraštruktúra.“
Podľa Billa Farrena Pricea z Oxford Institute for Energy Studies venezuelský ropný sektor „svoj vrchol zažil pred desaťročiami“ a za posledných 20 rokov sa rozpadol. Ako dodal, „veľká časť zložitého dodávateľského reťazca a infraštruktúry bola vyrabovaná, rozobratá a rozpredaná“.
Homayoun Falakshahi z dátovej platformy Kpler upozorňuje, že aj keby došlo k politickej stabilizácii, cesta k obnoveniu produkcie bude dlhá. „Aj keby bola politická situácia stabilná, ide o proces, ktorý trvá mesiace,“ hovorí. Firmy by museli najprv uzavrieť dohody s novou vládou a až následne začať investovať do obnovy sektora.
Miliardy bez rýchlej návratnosti
Analytici upozorňujú, že návrat Venezuely k historickej produkcii okolo troch miliónov barelov denne by si vyžiadal desiatky miliárd dolárov a roky práce. Neil Shearing z Capital Economics tvrdí, že Trumpove plány budú mať len obmedzený vplyv na globálne dodávky a ceny. Podľa neho projekty neprinesú výsledky „ešte mnoho, mnoho rokov“.
Zároveň pripomína, že svet momentálne „netrpí nedostatkom ropy“, čo znižuje tlak na okamžité riešenia. Informuje Gulf News.
Chevron zostáva jedinou americkou ropnou spoločnosťou aktívnou vo Venezuele. Licenciu na pôsobenie získal v roku 2022 počas administratívy prezidenta Joea Bidena a dnes zabezpečuje približne pätinu venezuelskej produkcie. Firma uvádza, že sa sústreďuje na bezpečnosť zamestnancov a dodržiavanie všetkých zákonov.
Ostatné veľké spoločnosti zatiaľ váhajú, aj pre minulé skúsenosti. ExxonMobil a ConocoPhillips sa stále domáhajú miliardových kompenzácií za majetok vyvlastnený v 2000-tych rokoch.
Príležitosť verzus realita
Napriek extrémnej neistote Falakshahi tvrdí, že „potenciálna odmena môže byť považovaná za príliš veľkú na to, aby sa dala ignorovať“. Bývalý šéf BP Lord Browne však upozorňuje, že obnova venezuelského ropného sektora je „veľmi dlhodobý projekt“ a počas reorganizácie môže produkcia dokonca dočasne klesnúť.
Venezuela tak zostáva paradoxom globálnej energetiky: krajinou s najväčšími zásobami ropy na svete, no bez schopnosti ich rýchlo premeniť na ekonomickú silu. Či sa Trumpova vízia premení na realitu, alebo zostane len politickým vyhlásením, ukáže až čas.
