Z toxikologického pohľadu sa pod pojmom ťažké kovy rozumejú kovové prvky, ktoré majú schopnosť vyvolávať toxické účinky a zároveň sa hromadia v životnom prostredí.
Na rozdiel od mnohých iných škodlivín sa v tele nerozkladajú ani rýchlo nevylučujú, ale ukladajú sa v tkanivách a orgánoch, informoval portál Humanctiv. Práve táto vlastnosť z nich robí mimoriadne nebezpečné látky – aj malé dávky, prijímané dlhodobo, môžu viesť k chronickým zdravotným problémom.
Najčastejšou cestou, ako sa ťažké kovy dostávajú do ľudského organizmu, je strava. Rastliny a živočíchy dokážu tieto prvky absorbovať z pôdy, vody či ovzdušia a následne ich prenášať ďalej v potravinovom reťazci.
Kontaminácia potravín je úzko prepojená so stavom životného prostredia, pričom významnú úlohu zohráva ľudská činnosť.
Zvýšený výskyt ťažkých kovov v prírode súvisí najmä s antropogénnymi zdrojmi. Medzi najvýznamnejšie patria spaľovanie fosílnych palív, intenzívna doprava, hutnícky a chemický priemysel, ale aj poľnohospodárstvo.
Nadmerné používanie minerálnych hnojív, pesticídov či aplikácia kalov z čistiarní odpadových vôd do pôdy prispievajú k tomu, že toxické prvky sa dostávajú do pôdy, podzemných vôd a následne do potravín.
K zdrojom znečistenia však patria aj prirodzené procesy, ako sú sopečné erupcie či erózia hornín, ktoré môžu uvoľňovať arzén alebo ortuť z hlbších vrstiev zemskej kôry. Problémom je, že moderná civilizácia tieto prirodzené procesy výrazne zosilňuje.
Otrava ťažkými kovmi vzniká vtedy, keď sa tieto látky dostanú do organizmu vo väčšom množstve alebo pôsobia dlhodobo. Po vstupe do tela sa viažu na enzýmy a bielkoviny, ktoré sú nevyhnutné pre správne fungovanie buniek. Tým narúšajú základné biologické procesy a postupne poškodzujú orgány.
Príznaky môžu byť nenápadné – únava, bolesti hlavy, zmeny nálad či tráviace problémy. Pri vyšších dávkach alebo dlhodobom pôsobení však môže dôjsť k vážnemu poškodeniu nervového systému, obličiek, pečene a srdca. V extrémnych prípadoch môže byť toxicita ťažkých kovov život ohrozujúca.
Ortuť: jeden z najjedovatejších prvkov
Ortuť je považovaná za jeden z najtoxickejších kovov v životnom prostredí. Do prírody sa dostáva najmä v dôsledku spaľovania uhlia, priemyselnej výroby, ale aj prostredníctvom rôznych odpadov. Zvlášť nebezpečné sú jej výpary, ktoré sa môžu vdychovať, ale aj jej prítomnosť v potravinách, predovšetkým v rybách.
Chronická expozícia ortuti, teda opakovaný kontakt s malými dávkami počas dlhého obdobia, vedie k poškodeniu mozgu, nervového systému, obličiek a pečene.
Typické sú aj psychické zmeny – podráždenosť, depresie, poruchy pamäti, problémy so sústredením či emočná nestabilita. V pokročilých prípadoch sa objavujú tras rúk, poruchy chôdze, strata rovnováhy a poškodenie reči.
Vdychovanie ortuťových pár môže vyvolať nespavosť, bolesti hlavy, svalové poruchy a poškodenie štítnej žľazy. Najčastejším zdrojom pre bežnú populáciu je však strava, najmä konzumácia rýb z kontaminovaných vôd.
Arzén: toxín z vody aj pôdy
Arzén sa prirodzene nachádza v pôde a podzemných vodách v mnohých regiónoch sveta, no jeho zvýšené koncentrácie sú často dôsledkom priemyselnej činnosti. K znečisteniu prispieva ťažba nerastov, uhoľné elektrárne, frakovanie, ale aj používanie pesticídov či dreva ošetrovaného arzénom.
Najnebezpečnejšia je anorganická forma arzénu, ktorá je vysoko toxická. Ak sa dostane do organizmu vo veľkom množstve, môže spôsobiť silné vracanie, poruchy krvného obehu, poškodenie nervového systému a v extrémnych prípadoch aj smrť. Menej akútne, no o to zákernejšie sú účinky dlhodobého pôsobenia.
Chronická expozícia arzénu sa spája s kožnými ochoreniami, zmenami pigmentácie, hyperkeratózou a zvýšeným rizikom rakoviny kože, pľúc či močového mechúra.
Existujú aj dôkazy o súvislosti medzi arzénom a kardiovaskulárnymi ochoreniami, vysokým krvným tlakom či cukrovkou druhého typu.
Zvlášť nebezpečné je pôsobenie arzénu u tehotných žien a detí. Expozícia v ranom veku môže viesť k poruchám nervového systému a zníženiu intelektuálnych schopností.
U dospelých sa môžu objaviť poruchy citlivosti končatín, poškodenie pečene, obličiek a zvýšené riziko spontánnych potratov.
