Už sedem rokov uplynulo od chvíle, keď slovenský futbal prišiel o jedného zo svojich najtalentovanejších útočníkov. Juraj Halenár nás navždy opustil v júni 2018. Jeho odchod však nezostal len tragédiou športovej obce. Dodnes bolí najviac tých najbližších. Mama Daniela Halenárová v rozhovore pre Denník Šport otvorene prehovorila o neutíchajúcej bolesti, ale aj o sile, ktorú našla v rodine. A najmä – vo vnúčikovi Nicolasovi, ktorý jej syna akoby znova oživuje.
Každý deň ho má pred očami. Jurko jej z pamäti nikdy nezmizol. Ani po rokoch. Daniela Halenárová chodí za synom na cintorín pravidelne. Hovorí mu, čo sa deje v rodine, ako sa má Nicolas, a najmä – ako veľmi im chýba. „Priznám sa, stále to je pre mňa a našu rodinu ťažké. Niekto povie, že čas zahojí rany, ale ja žiaľ cítim rovnako. Život ide ďalej, veľkú radosť mi robí vnúčik Nicolas, ktorý sa na ocina neskutočne podobá. Jurka mám každý deň pred očami, stále na neho myslím. Toto by nemala prežiť žiadna mama, že pochová svojho mladého syna,“ povedala pre Denník Šport.
O to bolestivejší je fakt, že dodnes v rodine chýba vysvetlenie. Sedem rokov po Jurajovej smrti panujú neistota a nevyslovené otázky. Bol veselý, plný plánov, v deň narodenín jej ešte telefonoval. O pár hodín už nebol medzi živými. „Prešlo to rýchlo, ťažkých a bolestivých sedem rokov. Doteraz si neviem vysvetliť, čo sa vlastne vtedy stalo. V deň jeho narodenín, vo štvrtok 27. júna 2018, sme si telefonovali a gratulovala som mu. V jeho hlase som cítila dobrú náladu. Bol veselý a vtipný. O niekoľko hodín už nebol na svete. Napokon sa jeho telo našlo na ďalší deň v lesoparku, len pár metrov od bytu, v ktorom bývala jeho sestra Kristína. Stále nám veľmi chýba a tým je povedané všetko,“ dodala.
Oficiálne uzavretie prípadu ako samovraždy dodnes v Danielinom srdci nerezonuje. Nevie tomu uveriť. Syn mal dôvod žiť, mal rodinu, mal syna, mal sny. „S tým sa nikdy nestotožním. Aj preto, že mal pre koho žiť, mal tu rodinu, blízkych a syna, ktorého neskutočne ľúbil. Nikdy nehovoril, že má nejaké problémy, na nič sa nesťažoval. Domov sa vracal v dobrej nálade a s úsmevom na perách. Stále sa pýtam, čo je za tým, prečo môj syn takto skončil? Veľa otázok, ale jasnú odpoveď zrejme nikdy nedostanem.“
Spomienky na malého Jurka
Keď sa vráti v čase, vidí svojho syna ako citlivého chlapca. Tichého, no odhodlaného. Nie rebel, skôr srdciar. Hračky ho veľmi nebavili, zato lopta mu bola verná od útleho veku. „Veľmi dobrý. Dcéra Kristínka bola taká priebojnejšia, Jurko skôr plačlivejší. Keď niečo zlé spravil, tak sa rozplakal. Ale s deťmi sme nemali najmenší problém,“ spomína Daniela Halenárová. „Syna nebavili autíčka či hračky, len tú loptu mal od útleho detstva pred sebou. Ako malý si na stavenisku roztrhol nohu. Doktor mu to zašil ako vrece a išli sme ďalej. Odvtedy nemal v kariére vážne zranenie.“
Na futbalovej ceste začínal v Lokomotíve Trnava, potom išiel na športovú triedu a vyučil sa za automechanika. No srdce ho vždy ťahalo na ihrisko. Prvé kroky do veľkého futbalu viedli cez Inter Bratislava. „Nikdy som nevnímala, že by mal Spartak o nášho syna vážny záujem. V Interi boli priamočiarejší. Chlapca videli a funkcionárom padol do oka, mali o neho vážny záujem. Jeho prvý rok v Bratislave bol náročný, ale spoločne sme to dali, “ hovorí matka futbalistu.
Futbalista, ktorý chcel pracovať s deťmi
Juraj Halenár nebol len výborný útočník, ale aj človek, ktorý premýšľal nad budúcnosťou mimo profesionálneho futbalu. Trénerská licencia mu nebola cudzia – lákala ho práca s deťmi. „Jeho celý život bol prepojený futbalom. Chcel v ňom zotrvať a zvažoval, že si urobí trénerskú licenciu. Lákala ho práca s deťmi, že by nádejným hráčom odovzdával svoje skúsenosti a pripravoval ich na futbal. Netúžil fungovať v seniorskom futbale,“ spomína Daniela.
Jurajov syn Nicolas má dnes 11 rokov. Hrá futbal, chodí do školy, rád cestuje – a obrovskú radosť robí celej rodine. Pre starú mamu je však aj akýmsi zrkadlom minulosti. „Áno. Už má 11 rokov. Hrá za Inter, dobre sa učí. Pred pár dňami sme boli spoločne na výlete v Prahe a páčilo sa mu. Navštívili sme aj múzeum voskových figúr. Nicolas hneď objavil Davida Beckhama, tak sa s ním aj vyfotil. Užil si to.“
A keď príde k babke do Trnavy, je to pre oboch malý sviatok. „Keď je u mňa, loptu naháňame, stále sme na ihrisku. Futbal ho baví, ale teraz je predčasne hovoriť, či z neho vyrastie futbalista po vzore tatina. Podstatné je, že športuje.“
Na záver rozhovoru zaznelo ticho. Slová, ktoré bolia, ale ktoré musia byť povedané. Daniela Halenárová posiela svojmu synovi odkaz. S bolesťou, no aj s láskou, ktorá nepozná hranice. „Jurko, stále na teba myslíme. Tá bolesť v našich srdciach je obrovská. Toto sa stať nemalo… Tvoj synček ťa často spomína a ja v ňom vidím teba,“ uzavrela matka Juraja Halenára dojemnú spoveď.
