Silvia Šarköziová, známa slovenská hudobníčka, pochádza z Trnavy, kde vyrastala so staršou sestrou a mladším bratom. Jej cesta k hudbe viedla cez štúdium violončela u profesora Fazekaša a profesionálnu dráhu začala v Slovenskom ľudovom umeleckom kolektíve (SĽUK). Neskôr zakotvila v orchestri Diabolské husle, pričom účinkovala po boku významných osobností ako Peter Dvorský či Lucie Bílá. V súčasnosti je stabilnou členkou zoskupenia Cigánski diabli.
Svojho manžela spoznala ešte počas štúdia na bratislavskom konzervatóriu. Spojila ich hudba, vzájomné uznanie ich hráčskych schopností a spoločná vášeň k umeniu, ktorá prerástla do silného vzťahu. Skôr než by medzi nimi preskočila iskra pri prvom pohľade, očarili sa navzájom tým, čo dokázali vytvoriť na svojich nástrojoch.
Postupom času zistili, že okrem hudby ich spája aj schopnosť viesť zmysluplné rozhovory a túžba tráviť čas spoločne. Informuje portál zenyvmeste.sk.
„Skôr ako by stihla prebehnúť láska na prvý pohľad, medzi nami to bolo na prvé počutie. Navzájom nám imponovalo naše hráčske umenie a až neskôr sme zistili, že sa stále máme aj o čom rozprávať a vyhľadávame vzájomnú spoločnosť,“ hovorí Silvia.
Ich manželstvo však nestojí len na spoločných záujmoch. Silvia si veľmi váži, že jej manžel, hoci mimoriadne vyťažený hudobník, nikdy netrval na tom, aby bola len ženou v úzadí.
„Našťastie môj muž patrí k mužom, ktorí potrebujú vedľa seba ženu s cieľmi a snami,“ pokračuje.
Naopak, podporuje ju v jej cieľoch a víziách. Spoločné spolužitie však prirodzene prináša aj občasné rozpory. Polemizujú o rôznych témach – od hudby až po politiku – a niekedy sa ich debaty zmenia aj na menšie hádky. Napriek tomu sa ich nezhody rýchlo rozplynú a rodinný život sa vracia do bežných koľají.
Silvia nepatrí medzi ženy, ktoré si zakladajú na materiálnych prejavoch lásky. V spomienkach má obdobie, keď ju manžel zasypával kvetmi – bez akéhokoľvek dôvodu jej vedel priniesť aj sto ruží. Postupne mu však vysvetlila, že aj menšia pozornosť môže mať väčšiu hodnotu. Dnes si darčeky vymieňajú hlavne pri výnimočných príležitostiach, ako sú meniny či narodeniny, pričom ich výber je praktický – obdarovávajú sa tým, čo ten druhý aktuálne potrebuje.
Aj napriek občasným výmenám názorov Silvia tvrdí, že na svojho manžela sa dokáže nahnevať iba kvôli drobnostiam a ani tie netrvajú dlho. Vníma svoje manželstvo ako vyvážený priestor, v ktorom má dostatok slobody a cíti toleranciu ako jeden z jeho základných pilierov.
Dnes sa cíti naplnená – nielen ako umelkyňa, ale najmä ako žena. Má po boku partnera, ktorý ju chápe, prácu, ktorá ju baví, a rodinu, ktorá je pre ňu oporou. Osobitnú hrdosť cíti v súvislosti s dcérou, ktorá nielenže dosahuje úspechy, ale vyrástla aj na slušného a hodnotového človeka.
