Herečka Simona Stašová (70) sa rozhodla urobiť zásadnú životnú zmenu. Po desiatkach rokov pred kamerami sa lúči s televíznou a filmovou kariérou, aby mohla byť viac pri svojej matke, legendárnej herečke Jiřine Bohdalovej. Dôležitosť rodinných vzťahov, výčitky nad premrhaným časom a vďačnosť za všetko, čo počas hereckého života zažila – to sú motívy, ktoré ju viedli k tomuto rozhodnutiu.
„Chcem si už užívať viac súkromný život a s prácou to nepreháňať. Rozhodla som sa preto vzdať natáčania filmov, televíznych inscenácií aj seriálov. Venovať sa budem už len divadlu, ktoré milujem najviac. Viem, že takto je to správne,“ vyhlásila herečka, ktorej meno sa spája s množstvom obľúbených filmových a televíznych úloh. Napriek ponukám s vysokými honorármi sa rozhodla povedať kamere zbohom. Informoval magazín Plus 7 dní.
Jej prioritou sa stáva rodina – najmä matka Jiřina Bohdalová, ktorá je vo vysokom veku. „Vzhľadom na jej vek, som teraz pre ňu najpotrebnejšia. Vždy, keď človek vie, že ho niekto potrebuje, dostáva váš život zmysel,“ priznala so slzami v očiach. Ich spoločné chvíle považuje za veľké šťastie: „To, že ju mám stále nablízku, že spolu môžeme debatovať, smiať sa, pozerať filmy a sledovať všetko, čo sa okolo nás deje, považujem za veľké šťastie. Bola by som rada, keby to takto šlo aj ďalej a nič by sa nezmenilo.“
Známa vďaka Pelíškom
Stašová, ktorá sa narodila do umeleckého prostredia, nebola od začiatku hviezdou prvej ligy. Sama pripomína, že do popredia sa dostala až po štyridsiatke. Zlom prišiel najmä vďaka režisérovi Janovi Hřebejkovi, ktorý ju obsadil do kultového filmu Pelíšky. „Vďaka nemu som sa dostala do prvej ligy a nikdy mu to nezabudnem,“ povedala. Dodáva však, že ak by film Pelíšky neprišiel, bola by spokojná aj tak. „Keby ma Honza Hřebejk nevidel v predstavení Zabijak Joe, do tohto filmu by som sa nikdy nedostala. Zavolal mi a úlohu mi ponúkol hneď na druhý deň.“
Za skutočný kariérny zlom však považuje divadelnú rolu Varvary v Višňovom sade, ktorú jej zveril režisér Jan Kačer. „Ešte som nebola známa, ale už vtedy som vedela, že je to môj schodík o stupeň vyššie. Tá úloha sa mi vďaka nemu podarila a všetci sa na mňa začali zrazu pozerať inými očami. Dal mi tiež riadnu dávku sebavedomia, a to je veľmi dôležité. Na javisku aj v živote.“
K divadlu má stále vrúcny vzťah a plánuje sa mu naďalej venovať. Svoje sedemdesiate narodeniny oslávila práve na javisku v predstavení Cena za nežnosť, kde stvárňuje postavu Aurory. „Toto predstavenie milujem. Má humor aj dojatie, smiech aj plač. Je to kus zaujímavého života. Príďte sa pozrieť,“ pozýva divákov. Pre herečku je každý moment na javisku sviatkom.
Rodina na prvom mieste
S odstupom rokov Stašová otvorene priznáva, že svoju kariéru budovala často na úkor rodinného života. „Je dôležité neprepásť obdobie, keď môžete držať svoje dieťa v náručí a radovať sa z jeho prvých krôčikov, alebo slovíčok. Deti totiž rastú veľmi rýchlo. Ani sa nenazdáte a už vás nepotrebujú, pretože majú svoj život,“ povedala s ľútosťou. Priznáva, že dnes si čas váži oveľa viac. „Ak sa mám obzrieť späť, určite by som tiež viac tolerovala slabosti ľudí, ktorých mám rada a ktorých by som si chcela v živote udržať.“
Počas svojho pôsobenia v divadle E.F. Buriana hrala po boku veľkých osobností ako Slávka Budínová, Milena Dvorská či Jiří Ornest. „Všetci sú už hore. Bola som s nimi nesmierne šťastná. Vzali ma medzi seba, naučili ma chodiť po javisku, aj k pokore. Ale k tej nefalšovanej,“ spomína. Od nich sa naučila aj to, že nič nie je zadarmo. „Naučili ma tiež, že všetko si musím zaslúžiť a že nie som pupkom sveta.“
V súkromí si prešla tromi manželstvami a má dvoch synov – Mareka s talianskym profesorom Eusebiom Ciccottim a Vojtecha s hercom Pavlom Skřípalom. Obaja synovia a mama Jiřina Bohdalová sú pre ňu to najvzácnejšie, čo v živote má. Ani o svojom prvom manželovi Pavlovi Trávničkovi nehovorí v zlom: „Bola to študentská láska, ktorá ale trvala päť rokov. Deti sme nemali, takže, keď sme sa rozvádzali, len sme pokrčili papier a bolo to.“
Simona Stašová teda uzatvára jednu veľkú kapitolu svojho života. Kamera už pre ňu neznamená to, čo kedysi – jej srdce teraz bije pre rodinu, divadlo a pokoj. „Bol to skutočne veľmi pekný život, kamarátsky aj herecký,“ uzatvára s pokorou a vďačnosťou.
