Aj po štyroch rokoch od odchodu legendy Milana Lasicu má jeho dcéra Hana pocit, akoby bol stále prítomný. Hoci si uvedomuje, že je dôležité uzavrieť túto kapitolu, smútok ju opakovane dobieha. Každé rozhodnutie, ktoré sa dnes týka jeho odkazu, berie s vážnosťou a hlbokým rešpektom. Stále premýšľa nad tým, čo by si o tom všetkom myslel on sám.
Milan Lasica sa navonok nikdy neprezentoval ako muž, ktorý by dával emócie najavo. O to viac Hanu podľa portálu Dobré Noviny prekvapilo, keď prvýkrát otvorila jeho súkromné denníky a zistila, že rodina a medziľudské vzťahy tvorili hlboké jadro jeho vnútra. Postupne, ako sa do nich ponára, objavuje stránky svojho otca, ktoré predtým nepoznala. A hoci ho už fyzicky medzi nami niet, jeho myšlienky a prítomnosť sú pre ňu stále živé.
Film ako osobná výpoveď
Momentálne Hana Lasicová pracuje na dokumentárnom filme o svojom otcovi s názvom Lasicovi vstup zakázaný, ku ktorému napísala aj scenár. Snímka vychádza zo súkromných denníkov Milana Lasicu, ktoré vznikli ešte v 80. rokoch. Nejde o tie, ktoré boli knižne vydané pod názvom V krátkosti, ale o úplne iné, verejnosti doteraz neznáme zápisky.
„Vedela som, že existujú, ale nikdy som netušila, aké sú rozsiahle a čo všetko obsahujú,“ priznala v rozhovore pre denník SME. Režisérsky projekt sa tak stal zároveň cestou sebapoznania aj ďalším krokom v spracovávaní straty milovaného rodiča. V samotnom filme sú zábery, kde Hana denníky otvára po prvýkrát – momenty plné dojatia, úžasu aj bolesti.
Život s neuzavretou bolesťou
Pre Hanu nie je ľahké sa dennodenne zaoberať otcom, jeho životom a odkazom. Kým prirodzený smútok časom bledne a človek si na zosnulého spomína s nostalgiou a láskou, pri nej sa rana opakovane otvára. „Keď smútok trochu ustúpi, zvykne sa vracať len z času na čas – ako vlna. Ale keď sa v tom človek musí stále vŕtať, ostáva stále čerstvý,“ priznala úprimne.
Aj so svojou mamou, herečkou Magdou Vášáryovou, často zažívajú ten zvláštny pocit, že Milan Lasica je stále s nimi. Nechápu, ako mohli prejsť už celé štyri roky. „Občas nám príde, že je to len pár dní. Jeho prítomnosť je tak silná, že akoby neodišiel. A to zároveň sťažuje schopnosť pohnúť sa ďalej,“ zamýšľa sa Hana.
Nositeľka odkazu
Každý nový projekt, každé dielo, ktoré dnes nesie meno Milana Lasicu, prechádza cez Hanin vnútorný filter. V duchu si kladie otázku: „Súhlasil by s tým? Páčilo by sa mu to?“ Spolupracuje na knihách, umeleckých počinoch, oceneniach či pripravovanom filme – no nie všetko by sa podľa nej stretlo s jeho nadšením. „Keby žil, mnohé by určite nevznikli. Mal rád súkromie a vyhýbal sa prílišnej pozornosti,“ vysvetľuje.
Podobne ako spisovatelia Thomas Bernhard či Franz Kafka, ktorí si nepriali, aby sa ich diela po smrti vydávali, aj Milan Lasica mal isté predstavy o tom, ako má jeho pamiatka zostať zachovaná. V ich prípade však nejde o zákaz alebo zákazník postoj. Skôr o citlivé vyvažovanie medzi úctou a otvorenosťou.
„Otec nikdy netúžil zmiznúť úplne. Ale zároveň by ho zrejme hnevalo, že sa ním niekto priveľmi zaoberá,“ dodáva s úsmevom aj smútkom zároveň. Napriek všetkému sa Hana a jej rodina snažia starostlivo chrániť hodnoty, ktoré Milan Lasica vyznával, a uchovať jeho odkaz tak, ako by si to pravdepodobne želal – s noblesou, humorom a nadhľadom.
