Profesionálny šport je neúprosný. Vyžaduje silu, kondíciu, ale predovšetkým dokonalé zmysly. Zrak je pre hokej absolútne kľúčový. A práve preto pôsobí príbeh Kanaďana Jeffa Tomlinsona takmer neuveriteľne. Tento tréner dokázal viesť tímy k úspechom, aj keď takmer úplne stratil zrak.
„Žijem v temnom svete,” priznal otvorene v dokumente pre švajčiarsky portál Blick. Všetko sa začalo na jar 2021, keď si všimol problém s jedným okom. Situácia sa však rýchlo zhoršovala a v priebehu pár týždňov prišiel o 90 percent zraku aj na druhom oku. Pre kouča v najrýchlejšom kolektívnom športe na svete to znamenalo hotovú katastrofu. Napriek tomu sa rozhodol svoju diagnózu skrývať. Ako hlavný tréner Rapperswil-Jona Lakers nechcel priznať, že už takmer nič nevidí. „Hanbil som sa, že som taký slabý. Hanbil som sa, že myslím len na seba. Hanbil som sa, že nevidím dobre vo svojom živote, v rodine, v práci, medzi priateľmi,” spomína Tomlinson na najťažšie obdobie svojho života.
Nebolo to po prvý raz, čo bojoval so zdravotnými problémami. V minulosti musel podstúpiť transplantáciu obličky, ktorú mu daroval vlastný brat. Ale strata zraku bola niečím úplne iným – niečím, čo ho priviedlo až na hranicu zúfalstva. „Áno, som obrovský herec, som klamár. Nie som autentický. A je to pre mňa veľmi nepríjemné,” priznal bez okolkov. V šatni nedokázal rozoznať tváre hráčov, nevedel, komu už podal ruku a komu nie. Spoliehal sa len na sluch, intuíciu a vlastnú pamäť. „Možno pôsobím odmerane, možno nepoviem niekomu ahoj, pretože neviem, či som mu už ahoj povedal. Je to pre mňa veľmi ťažké,” dodal.
Paradoxne, práve v tomto temnom období prišla životná príležitosť. Klub Kloten mu ponúkol možnosť priviesť tím späť do najvyššej švajčiarskej ligy. Tréner sa rozhodol byť úprimný a vedenie o svojom zdravotnom stave informoval. No ako sám hovorí: „Vďakabohu, že úplne nepochopili, aké je to vážne. Dali mi šancu, hoci vedeli o probléme, a poskytli mi celú podpornú sieť, ktorá mi umožnila robiť moju prácu.”
Ako ale môže takmer slepý tréner viesť mužstvo? Riešením bol špeciálny systém komunikácie. Brankársky a video tréner Tim Bärtschi sa stal jeho očami. „Počas zápasu sme komunikovali cez vysielačku. Vysvetľoval som mu, čo sa deje na ľadovej ploche,” prezradil Bärtschi. „Keď spolu trávite toľko času, viete, čo je pre neho dôležité a čo nie je až také rozhodujúce.” Z tejto neobyčajnej spolupráce vzniklo hlboké priateľstvo. Bärtschi bol nielen jeho sprievodcom počas zápasov, ale aj v každodennom živote – pomáhal mu identifikovať hráčov, orientovať sa v prostredí a zvládať bežné situácie.
Výsledky na seba nenechali dlho čakať. Hneď v prvej sezóne pod jeho vedením sa Kloten vrátil medzi švajčiarsku elitu a v ďalšom ročníku sa v najvyššej súťaži aj úspešne etabloval. „Bol neuveriteľne obľúbený a výborný v tom, čo robil,” spomína generálny riaditeľ klubu Anjo Urner. „Akokoľvek to znie hlúpo, možno ani nemusel vidieť, pretože to veľmi cítil. Je medziľudsky veľmi silný, empatický, a to je niečo, čo nerobíte očami, ale srdcom, a v tom je neuveriteľne dobrý.”
Samotný Tomlinson hovorí, že slepota ho naučila iným zručnostiam. „Musel som byť trpezlivejší, mať väčšie pochopenie. Musel som budovať ešte užšie kontakty a vzťahy. Mnoho vecí som musel delegovať a dôverovať, že to bude fungovať.” Napriek úspechom však jeho vnútorný boj pokračoval. „Nebol som milý človek. Bol som veľmi frustrovaný. Všetko bolo niekoho vina,” spomína. Zlom nastal až vo chvíli, keď mu jeho manželka Andrea povedala: „Teraz je koniec. Prestaň ľutovať sám seba.”
Podpora rodiny sa ukázala ako kľúčová. „Moja žena mi dodala odvahu. Podporila ma, pretože povedala: ‚Mám to doma pod kontrolou. Ty môžeš byť tréner. Choď tam. Kloten ťa potrebuje,’” opisuje Tomlinson. Najťažšie pre neho je, že nevidí svoje dcéry vyrastať. „Je pre mňa ťažké uveriť, že už nikdy jasne neuvidím. Mám veľmi pekné dcéry. Ale ukazujú mi toho veľa aj bez toho, aby som videl ich tváre. Dávajú mi toľko. A viem, že sú krásne.”
Tomlinson sa rozhodol svoju cestu otvoriť verejnosti. Vydal knihu, v ktorej popísal svoj životný boj, a prestal svoju slepotu skrývať. „Bude veľa rôznych reakcií, možno nie všetky pozitívne. Hlavné je, aby som to dostal von. A potom sa začína ďalší stupeň môjho uzdravovania. Už nebudem hercom. Robil som to už dlho počas svojej kariéry. Teraz chcem byť jednoducho autentický, aby každý vedel, aká je moja situácia.”
Dnes pracuje v EHC Kloten ako poradca a svoj zdravotný stav už neskrýva. „Dostal som sa do bodu, keď som si povedal, ‚to som ja. To je nový Jeff. Musím s tým žiť.’ Som vlastne zdravý. Cítim sa silný, cítim sa fit. Ale moje oči ma obmedzujú v určitých situáciách.” A napriek všetkému zostáva optimistom. „Stále patrím k tým ľuďom, ktorí majú naozaj dobrý život, mám okolo seba úžasnú rodinu a skvelých priateľov a som veľmi šťastný. Určite patrím k najšťastnejším ľuďom na svete.”
Príbeh Jeffa Tomlinsona je silným dôkazom, že odhodlanie, vôľa a láska blízkych dokážu prekonať aj zdanlivo neprekonateľné prekážky. Z temnoty dokázal vybudovať nový život – a ešte aj priviesť hokejový tím späť na výslnie.
