Každý, kto bol niekedy na dovolenke v Turecku, si nemohol nevšimnúť množstvo túlavých psov a mačiek bez domova na ulici. Bohužiaľ, toto je realita mnohých menej rozvinutých krajín, kde vláda dlhé roky odmieta prevziať zodpovednosť za tento problém a zlyháva systém.
V Turecku tento problém existuje už celé storočia, prakticky odkedy Osmani dobili vtedajší Konštantinopol. Nenahráva tomu ani fakt, že islam považuje psa za nečisté zviera, zatiaľ čo mačky sú v poriadku. Preto napríklad v Turecku ani v iných moslimských krajinách nie je až taký zvyk mať psa ako domáceho miláčika.
Postupne sa to však mení, mnoho ľudí žije západným štýlom života, ku ktorému patria aj domáci miláčikovia. Z Turecka okrem toho pochádza aj veľké ovčiarske plemeno Kangal, ktoré tu bolo vyšľachtené na prácu v ťažkých horských terénoch ako ochranca poľnohospodárstva. Človek ako ja, ktorý pochádza z krajiny, kde nie je bežné, aby sa po ulici pohybovali tisícky smutných psov, dostal v prvom roku života v Turecku riadnu facku. Za tie roky sa zo mňa stala aktivistka a ochrankyňa zvierat číslo jedna!
Bojte sa radšej ľudí, nie zvierat
Často sa ma zhrození turisti, ktorí prídu do Turecka, pýtajú, prečo je tu tak veľa opustených psov, prečo sú také veľké a či nikomu neublížia. Odpoviem postupne. Veľa ich je preto, že súčasná vláda prezidenta Erdogana, ktorý je pri moci už takmer 25 rokov bez prestávky, zanechala po sebe spúšť. Nielen v podobe ekonomických problémov, absencii spravodlivosti či náboženského nátlaku, ale aj v podobe brutálnych vrážd nevinných zvierat. Dlhé roky mestské časti brali dotácie na kastrácie, výstavbu štátnych útulkov či celkovú starostlivosť o pouličné zvieratá. A keďže len máloktoré to splnili (mnoho peňazí skončilo vo vreckách zainteresovaných osôb), preto sa zvieratá nekontrolovateľne rozmnožili.
Veľké sú preto, že často ide o miešané rasy práve s plemenom Kangal, ktoré môže mať v kohútiku až do 80 cm! Nemusíte sa báť, psy ani mačky vám určite neublížia. Aspoň mne sa to ani raz za 8 rokov v Turecku nestalo, a to priamo vyhľadávam kontakt so zvieratami. Pouličné psy a mačky sú na ľudí zvyknuté, a pokiaľ im nebudete ubližovať, nemajú dôvod ublížiť vám. Iste, stalo sa a počula som už o pár prípadoch, kedy túlavé psy zabili človeka, no stalo sa to vo veľmi chudobných alebo odľahlých oblastiach, kde sú psy extrémne hladné a daný jedinec (napríklad aj deti) ich provokovali a hádzali do nich kamene. Ja stále opakujem, že zvierat sa určite netreba báť, to skôr ľudí.
Mačky sú koloritom Istanbulu, a na uliciach uvidíte často krát aj čistokrvné vyhodené zviera
Mačky sú menšie a vopchajú sa aj do reštaurácií či podnikov, celkovo sú viac tolerované. Sú veľmi čistotné, milujú ľudí a uvidíte ich všade. Stali sa akýmisi štvornohými maskotmi tohto obrovského mesta. Pokiaľ nemáte radi mačky, do Istanbulu radšej nechoďte! Okrem toho, ak ste niekedy boli aj v iných svetových metropolách ako Paríž či New York, mohli ste vidieť množstvo potkanov, najmä v metre a pri odpadkoch. V Istanbule nič také neuvidíte a vďačiť za to môžeme práve mačacím kamarátom.

Niekedy vo svorke túlavých psov zbadáte aj malého „značkového“ teriéra, pitbula či huskyho. Nuž, nie je to prekvapenie, pokiaľ vyhodenie zvieraťa na ulicu nebude trestným činom, budú sa ľudia psov zbavovať aj takto.
Zabíjame pre deti!
Takto nejako by sa dal preložiť krvavý zákon z dielne vládnucej strany, ktorý bol predložený do pléna a následne hneď schválený v lete minulého roka. Nepomohli ani početné protesty miliónov ľudí po celom Turecku (bola som na dvoch), listy odborníkov, veterinárnych komôr, občianskych združení, prosieb celebrít či svetových osobností. 200 ľudí z jednej (autoritárskej) vládnej strany schválili zákon, podľa ktorého je psov na uliciach priveľa a ako „riešenie“ navrhli brutálne zabíjanie. Vidíte správne, nie postavenie útulkov, kastrácie a kontrola už existujúcej populácie, ale obyčajné barbarské zabíjanie. Ako odôvodnenie sa vyjadrili, že „to robia pre bezpečnosť detí!“
Realita ako z najhoršieho hororového filmu v krajine, ktorá žije z turizmu
V roku 2024 sme boli na sociálnych sieťach v Turecku svedkom hororu, akoby vytrhnutého z čiernych kníh. No, bohužiaľ, to bola realita. Ľudia si nahrávali na telefóny, ako pracovníci mestských častí (beledyie) vlečú na reťazi plačúceho psa a násilím ho pchajú auta. Malé plačúce šteniatka odtrhnuté od mamy, ktorá vie že nastala jej posledná hodina. Pracovníci štátneho „útulku“ bijú psov sekerami, lopatami do hláv, pričom zviera umiera v strašných bolestiach.

Aktivisti a milovníci zvierat sa vybrali do týchto „útulkov“ po celom Turecku a našli tam hrôzostrašné zábery obesených psov, psi, ktoré sa od hladu jedli za živa, utýrané zvieratá na smrť a plastové vrecia plné psíkov a mačiek, ktorým z telíčka trčala smrtiaca injekcia a zviera sa ešte pomaly dusilo v odpadkovom vreci. Toto milióny ľudí niesli tak psychicky zle, že komora psychológov a psychiatrov okamžite žiadala prestať s ohľadom aj na ľudské zdravie. No nie, bohužiaľ, zabíjanie pokračuje…
Čo môžete urobiť?
Nemusíte byť milovník ani ochranca zvierat, stačí byť len človek a zachovať si nejaké kúsky ľudskosti. Zvieratá v Turecku potrebujú aj vašu pomoc, pretože pomoc vnútri v štáte nestačí. Ak nechcete bojkotovať Turecko ako turistickú destináciu, čo chápem, pretože má skutočne čo ponúknuť, skúste aspoň robiť osvetu o tomto probléme. Keď nabudúce prídete do Ultra all inclusive rezortu, skúste z neho vyjsť a pozrieť sa v okolí, garantujem vám, že tam nájdete hladné psy a mačky.
Vezmite im niečo z obeda, budú vďačné. Ak uvidíte, že sa niekto z domácich alebo aj turistov správa zle k zvieratám, nenechajte to len tak, zavolajte políciu a natočte si to ako dôkaz! Niekedy stačí len postrašiť, no ako sa hovorí po anglicky „spreading awareness“ – teda robiť osvetu je najdôležitejšie!
Na záver si dovolím už len môj obľúbený citát od Mahátmá Ghándího: „Veľkosť národa a neho morálny pokrok sa dá merať podľa toho, ako sa správa k zvieratám.“